Eduard Chmelár – politik, ktorý klame. (Časť 01)

Píše sa rok 1958.

Na severe Slovenska, v obci Turzovka sa odohráva dráma obyčajného človeka. V hlavnej úlohe je 42 ročný hájnik Matúš Lašút. Komunistická verejná bezpečnosť ho obviňuje z verejného poburovania, zatýka ho a podrobuje ťažkému výsluchu. Po 4 dňoch psychického nátlaku ho nezlomeného necháva zatvoriť do psychiatrickej liečebne. To bola vtedajšia bežná prax poníženia nepohodlných ľudí. Ľuďom, ktorých nedokázali presvedčiť alebo zlomiť v ich presvedčení, sa vysmievali a ako bláznov zatvárali. Matúš Lašút bol zatvorený v Bytčici pri Žiline dlhých 10 mesiacov. Snažili sa z neho urobiť blázna – márne. Po krátkom prepustení je však opäť zatknutý a opäť, a nie naposledy, je uzatvorený na psychioatrickom oddelní v Bytčici a neskôr aj v českých Kosmonosoch. Prečo toľko príkoria od štátnej moci?

Kto je Matúš Lašút?

Matúš Lašút bol svedkom údajného zjavena Panny Márie na hore Živčáková.
Matúš Lašút sa narodil ešte v roku 1916 vo Vysokej nad Kysucou. Ako päťročnému mu zomiera mamička vo veku 32 rokov. Vyrastá v chudobe v Turzovke. Bieda ho vyháňa za prácou. Najprv ako dieťa si privyrába pasením dobytka. Neskôr, v 13 rokoch, sa mu pošťastí odísť do služby do ďalekého Fridka-Místka. Tu prijíma náboženské sviatosti – prvé sväté prijímanie i birmovku. Po základnej vojenskej službe sa vracia do Turzovky, zakladá si rodinu a zamestnávasa sa ako lesný robotník.

Príbeh stretnutia Matúša Lašuta s Matkou Božou

Citujem:
“Píše sa 1. jún 1958 a okrem toho, že je nedeľa, je ešte aj sviatok Najsvätejšej Trojice. Keď kráča lesnou cestou na Okrúhlu pri Turzovke, cíti sa nie veľmi spokojný. Vie, že by mal byť skôr v kostole, ako tu, vo svojej hore, ale nepomôže si. Je v službe a tá neberie na žiadny sviatok ohľady. Nič si teda nepomôže, zatne sa a ide. Cestu pozná dokonale a keďže to má už od detstva vo zvyku, zastavuje sa na mieste, ktoré volajú miestni ľudia Živčák, alebo Živčáková, pri obrázku Matky Božej, visiacemu na jednej z borovíc hneď vedľa chodníka. Kľakne si, prežehná sa a modlí sa obvyklú modlitbu. Otče náš, …..odpusť nám, …..zbav nás Zlého. “Zdravas Mária” však už nedokončí. Jeho pozornosť zaujme krátky, ale jasný záblesk vľavo od obrázka. Otočí sa tým smerom a zmeravie. Akoby na podstavci stojí pred ním socha Panny Márie Lurdskej. Má aspoň dva metre. Biele rúcho, modrá stuha, na hlave dlhý závoj, ktorý však vôbec nezakrýva peknú dievčenskú tvár, obrátenú priamo k nemu. “Kde sa tu tá socha tak z ničoho nič vzala?” Keď si však uvedomí, že všetky stromy okolo nej zmizli a miesto nich je záhon plný bielych kvetov s drobunkými korunkami v tvare krížika, prestáva chápať. Kvety tvoria koberec a čím sú bližšie k soche, tým majú väčšiu výšku. Vytvárajú tým akýsi kopec, na vrchole ktorého je – Ona. Teraz už vidí, že to nie je socha. Ľahký vietor trošku pohne závojom, odkryje kúsok z vlasov. Už je to celkom jasné. Stojí pred ním, užasnutým a celým roztraseným, samá Kráľovná Neba. Zrazu je všade plno svetla. Aj Máriin šat sa rozjasnil, závoj sa žiarivo skvie a ruženec, ktorý drží v rukách, je z čistých perál a diamantov. Ako všetko okolo, aj jej tvár je plná svetla a priamo pred ním, neustále krásnie. Priamo na ňho upiera prenikavý, ale, tak sa mu aspoň zdá, zároveň aj trochu prísny pohľad. Keď sa im oči stretnú, už nič okrem nej, pre neho neexistuje. Stráca rozum, opúšťajú ho myšlienky, všetko okolo, i jeho celého preniká – Božia Matka. Je celkom v jej moci.
Mária dvíha pravú ruku a ukazuje na ohrádku, ktorá tu na tomto mieste bola už oddávna a ohraničovala priestor okolo jej obrázka. Matúš sa pozrie tým smerom a ihneď pochopí. Berie kladivo, ktoré visí na plôtiku a zatĺka na pôvodné miesto tri latky, ktoré už len tak-tak držali, takmer odtrhnuté od ohrádky. Keď spravi, čo treba, zbadá na perách svojej Pani spokojný úsmev. Vzápäti trošičku nadvihla rukou žiariaci ruženec a Matúš zasa okamžite chápe. Uvedomí si však, že nielen že nemá vlastný ruženec, ale ani sa ho nevie modliť. Preľakne sa, ale Panna Mária opäť ukazuje kamsi, smerom, kde bol ešte pred chvíľou jej obrázok. Toho však teraz niet a jemu je jasné, že na mieste, kde je Mária prítomná osobne, nie sú potrebné žiadne jej symboly. Ona však neprestávala ukazovať stále na to isté miesto. Teraz to Matúš zbadal. Akoby vo vzduchu vidí mapu sveta, akýsi plošný obraz zemegule. Štáty nemajú hranice, vidno len jasne ohraničenú súš od mora. Súš bola zelenej a žltej farby, more modrej. Matúš po prvý krát nechápe význam obrazu. Tu sa mu však pod zemeguľou objavuje tabuľka s nápismi, ktoré vysvetľujú symboliku obrazu. Zelená farba je farba Dobra a znázorňuje hory a pohoria, Žltá farba je farba Zla a sú ňou vyfarbené roviny. Nápis však vzápätí mizne a objavuje sa výzva. Doslova znela : “ČINTE POKÁNIE!” – “MODLITE SA ZA KŇAZOV A REHOĽNÍKOV!” – “MODLITE SA RUŽENEC!” Hneď ako si Matúš výzvu prečíta, zbadá, že na obraze sa niečo deje. Žltá farba začína prekrývať farbu zelenú – Zlo sa vo svete šíri na úkor Dobra. Bolo to jasné znamenie a Matúš to pochopil nielen vizuálne, ale hlavne kdesi hlboko vo svojom vnútri. Opäť sa objavuje tabuľka s výzvou o pokání a modlitbe. Tá  sa zjaví aj tretí krát, ihneď ako zmizne aj tretí obraz, na ktorom už žltá farba celkom pohltí farbu zelenú. Pod obrazom vidno varovanie : “AK SA ĽUDIA NEPOLEŠIA, ZAHYNÚ. Na celú zemeguľu padal akoby žltý dážď. Dážď hriechov a zla.
Obraz sa opäť mení – už po štvrtý krát. V mori, okolo pobrežia vidno obrovské výbuchy, metajúce na pobrežie hmotu, ktorá zaplavuje zem. Kam dopadne, tam zanikne život. Na tubuľke sa objaví výstraha : “KEĎ SA ĽUDIA NENAPRAVIA, PRÍDU STRAŠNÉ POHROMY JEDNOTLIVO I HROMADNE A ĽUDIA BUDÚ HYNÚŤ RôZNYMI SPôSOBMI.”
Piaty a šiesty obraz, ktoré sa potom na mape objavujú, si Matúš ponechal ako tajomstvo, zjavené len jemu. Vo svojom vnútri pocítil, že by ich poznanie ľuďom nijako neprospelo.
V poslednom – siedmom obraze, Panna Mária Lašútovi ukazuje, ako by mohla vyzerať zem, keby sa ľudia obrátili a žili podľa Božej vôle. Zem je ožiarená slnečným jasom. Pokrýva ju svieža zeleň, všade samé kvety. Z obrazu cítiť radosť, súlad a mier. Nad Zemou sa vznáša zjav Nepoškvrneného Počatia, ktoré s ružencom v ruke ochraňuje všetky národy. Matúšovi je už teraz jasné, že modlitba svätého ruženca je tá zbraň, ktorou si ľudstvo môže vybojovať a vyprosiť pre svet pokánie, pokoj a blahobyt na zemi a spásu duše.
Pri pohľade späť na Pannu Máriu, ktorá bola celá ožiarená slnkom, vychádzajúcim spoza jej chrbta, Matúš zbadá, že mu ukazuje znovu na tabuľku. Objavujú sa na nej slová : “Keď všetko splníš, prídeš…” Popri tom Pani ukázala smerom do neba. Obloha na jej pokyn klesá k zemi a utvorí nad horou oblúk v tvare zvonu. V tej chvíli ju však pretína blesk a nad miestom, kde stála Mária sa objavuje žiariaci trojuholník. V jeho strede stojí nekonečne majestátny, sám Pán Ježiš. Postavou, tvárou i vlasmi, akoby Matke z oka vypadol. Oblečený je do dlhého rúcha a červeného plášťa, prehodeného cez pravé rameno. V ľavej ruke drží kríž a pravou ukazuje na svoje žiariace Srdce, z ktorého po chvíli vyšľahli tri lúče. Dva z nich dopadnú po Matúšových bokoch, ten prostredný ho priamo zasiahne. Obrovskou silou je hodený na zem. Padá na tvár a stráca vedomie. To posledné čo začul, bol hlas zvona, odbíjajúceho poludnie.
Matúš Lašut prichádza k sebe asi po troch hodinách a na prvý pohľad nič okolo neho nenasvedčuje, že by sa tu stal zázrak. Všetko okolo, stromy i obrázok je na svojom mieste. Kvetiny zmizli. Tvár má otlačenú od zeme, od dlhého ležania na zemi, ale odev má čistý a nepokrčený. To jediné rukolapné, čo mu po tomto zážitku zostane na celý život, je ruženec, ktorý nachádza v malej priehĺbinke. Vie dobre, že ho tu nikto nestratil, lebo by si ho predtým celkom iste všimol. Zodvihne ho a naraz to dokáže. Dokáže sa modliť modlitbu slávnostného ruženca. Tú modlitbu, ktorú sa modliť podnes nevedel. Nepochybuje o tom, že je to dar od Panny Márie. S obrovskou radosťou sa pustí do rozjímania o ružencových tajomstvách a necháva sa nimi celý uchvátiť. Po ďalších troch hodinách modlitby a po tom, ako si darovaný ruženec zavesil na krk, schádza z hory – do Turzovky.”
Zdroj: http://www.zivcakova.sk/02Zivcakova/MatusLasut.html

Hneď po návrate z prvej púte, 8. spetembra 1958 sa Lašúta pokúsila zatkmúť komunistická polícia. Vtedy obyvatelia obce uchránili Lašúta svojimi telami. Nakoniec polícia upustila od zatknutia a Lašúta “len” predvolala. To, čo sa dialo na policajnej stanici i nasledujúce udalosti, som napísal v úvode a podrobnejšie opísané udalosti si môžete prečítať tu

Matúš Lašút sa dožil 82 rokov a skonal v Turzovke v roku 2010.

Pútnické miesto Hora Živčáková.

Pútnické miesto Hora Živčáková leží na rozhraní troch chotárov obcí a to Turzovky, Korne a Vysokej nad Kysucou. Od zjavení Panny Márie Matúčovi Lašútovi sa stalo miestom púti veriacich. Od tých čias sa šíria zvesti o zázračných zjaveniach, o liečivých účinkoch vody z blízkych prameňov. Na 50. výročie zjavenia Panny Márie bol posvätený základný kameň kostola a 18.9.2008 bola Hora Živčákova J.E.Tomášom Galisom (žilinskym biskupom) vyhlásená úradne za marianske pútnicke miesto a miesto modlitby. Pútnické miesto navštevujú tisícky pútnikov nielen zo Slovenska, ale aj z okolitých krajín, z Poľska, Moravy, Sliezka i Čiech a je jedným z piatich na území žilinskej diecézy a súčasne jedným z 55 pútníckych miest na území našej krajiny.

„Treba mať stále na zreteli, že tunajší Biskupský úrad podporuje horu Živčák ako miesto mariánskej úcty a modlitby, ale nie ako miesto zjavení našej nebeskej Matky, nakoľko ešte neboli ukončené skúmania príslušnej komisie Biskupského úradu.”
Prichádzajme teda na toto miesto nie s túžbou po senzáciách a zjaveniach, ale ako pokorní pútnici, ktorí putujú na miesto posvätené modlitbou a obetou, aby sa zastavili, rozjímali a obnovili svoj vzťah k Bohu a na príhovor nebeskej Matky Panny Márie si vyprosovali hojnosť milostí a Božieho požehnania.
Zdroj: Pútnické miesta v Žilinskej diecéze:

Hanebné vulgárne a primitívne vyjadrenia docenta Chmelára.

Eduard Chmelár napísal 10.10.2015:

Cituujem:

“Na odluku cirkvi od štátu na Slovensku nie je politická vôľa, a tak sa asi uskutočnila len odluka cirkvi od pápeža. Ten kontrast medzi tým, čo hlása pápež František a čo vystrájajú slovenskí farníci, je neprehliadnuteľný. Lebo vyhodiť v jednom z najchudobnejších regiónov Slovenska na stavbu prepychového chrámu zhruba desatinu toho, čo dostanú cirkvi ročne od štátu, a ešte sa pri tom tváriť, že teraz tam viac cítite “božiu prítomnosť”, je taká nehorázna heréza, akej sa my sekulárni humanisti ani nemáme šancu dopustiť. Vážim si skutočných kresťanov, ktorí žijú svoj život podľa Krista, učia sa milovať a pomáhať, ale toto megalomanstvo s tým nemá nič spoločné. Mám pocit, že to, čo sa tam týči, nie je kostolná veža ozdobená 24-karátovým zlatom, ale prostredník vystrčený do neba ako výsmech.

Eduard Chmelár na svojom facebooku v čase blížiacich sa parlamentných volieb a súčasne v čase zúfalej snahy pána docenta Chmelára o zaregistrovanie jeho politickej strany SEN zneužil udalosť konsekrácie chrámu na politické zviditeľnenie sa. Vo svojom bojovnom nasadení prirovnal vežu kostola spôsobom vyvolávajúcim asociácie s falusom a zavádzajúcim spôsobom spojil stavbu kostola s odlukou. Kostol bol pritom postavený zo zbierok pútnikov a veriacich a z úveru. Náklady dosiahli výšku 2 880 000 eur, čo je cena zodpovedajúca rozsahu a veľkosti stavby. Eduard Chmelár vyčíta neefektívnosť vynaloženia prostriedkov a pripomína slovenskej cirkevnej špičke, že postavením kostola sa dostáva do hodnotového rozporu s pápežom Františkom. Pán docent ide ešte ďalej a obviňuje biskupov a farníkov z herézy… ehm… No čo na to povedať?
Eduard Chmelár ako politik, byť skrachovaný, svojim zasahovaním do vecí cirkevných hrubým spôsobom porušuje princípy odluky, po ktorých tak teatrálne volá. Záležitostiam odluky som už venoval článok a nebudem tu opakovať kontext a tak zaujemcov odkážem na pripomenutie témy tu: Požiadavka na odluku z roku 1989.
Chmelár klame, ak tvrdí, že stavba kostola stála 3 milióny eur. Stála 2,88 milióna. Tvrdenie, že je to 10% z celkového príspevku na cirkvi u nás za rok je rovnako nadhodnotené o zhruba 35%. Odhliadnuc od toho, že Chmelára nie je nič do toho, čo si veriaci za svoje peniaze postavia. Za trápnosť považujem aj výčitku na pozlátenie častí veže zlatom. Prial by si snáď Chmelár takú cirkev, kde budú veriaci na mercedesoch chodiť do plesnivej stodoly na bohoslužby?

Eduard Chmelár v tejto súvislosti píše, citujem

Neočierňujem pútnický kostol, ale vás, ktorí mrháte peniazmi na prepychový chrám som zlatom. Ježiš by vás z toho chrámu vyhnal a pápež František vyhrešil ako malé deti. Z tých peňazí ste mohli nakŕmiť všetkých chudobných na Kysuciach a ešte by vám aj zvýšilo – presne to, čo robia skutoční kresťania. Ale vy potrebujete mať kostol ozdobený 24-karátovým zlatom. Že sa nehanbíte.

Kostoly nie sú stavbami na jednu sezónu, ale ich životnosť presahuje niekoľko generácií. Pozlacovanie častí budov je bežnou praxou. Bude snáď pán sekulárny humanista požadovať po krajinách orientu alebo Afriky, aby rozpredali svoje kultúrne skvosty a nakŕmili hladujúcich? Pretavíme masku Tutanchamóna na zuby pre našich vysokprispôsobivých spoluobčanov? Prečo teda Chmelár vyčíta slovenským kresťanom a farníkom obetu, ktorú dali Bohu stavbou kostola? Chmelár sám seba pasuje do normy vzorného kresťana. Na základe svojej pýchy chce rozhodovať o vierouke i o tom, ako by sa mali správať biskupi, pápeži či sám boh. Je Chmelár znalec Písma?

Starý zákon ponúka príbeh o Kainovi a Ábelovi:

3 Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín.
4 Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu.
5 Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol. Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár.
6 Tu povedal Pán Kainovi: “Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár?
7 Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?”

Bohu sa nemôže dávať obeta z odpadu, ale dávajú sa tie najtučnejšie ovce a to najkrajšie zbožie. Aký by to bol kostol a aká by to bola oddanosť Bohu, ak by veriaci šetrili na kostole? Ak by sebe stavali honosné paláce a kostol by bol len z napodobenín?
Eduard Chmelár reaguje na prirovnanie príspevkov z daní nás všetkých na kultúru – vraj to je verejný záujem. Nuž pán Chmelár, potom aj návšteva kostola je pre veriaceho kultúrou a je teda vo verejnom záujme.

Rovnako musím pánovi docentovi pripomenúť, že stavbou kostola za peniaze veriacich títo dali zarobiť remeselníkom a robotníkom v regione, kde je taká núdza o prácu. Ďaľším klamstvom Chmelára je výčítka smerovaná slovenským biskupom, ktorou stavia slovenských farníkov do kontrastu so skromnosťou pápeža Františka a posmešne takéto správanie (rozhodnutie postaviť kostol) nazýva odlukou slovenskej cirkvi od pápeža. No pravda je taká, že základný kameň na stavbu kostola bol položený v roku 2008 a Bergoglio sa stal pápežom až v roku 2013.
V precízne moderovanej diskusii Chmelár nerád vidí komentáre, ktoré by boli kritické. A tak diskusie k jeho akože múdrym textom páchnu stádovitosťou – stáda ctiteľov kultu osobnosti.

Eduard Chmelár tvrdí, že stavba je megalomanská. Fotografie, ktorá pochádzajú z fcb stránok pútnického miesta Živčákova hora, však dokazujú, že stavba je využitá a je navrhnutá i naprojektovaná so správne odadnutými kapacitami a návštevnosťou. Interiér a ani exteriér nevykazuje znaky prepychu.  Kým kostol bol postavený za peniaze veriacich, taký zimný štadión Ondreja Nepelu v Bratislave bol viac ako 26x drahší a stál neuvariteľných 74 000 000 eur. Z našich daní. Ak by som mal Chmelárovi odpovedať rovnakým štýlom, spýtal by som sa, či deckám nestačia zamrznuté kaluže. My sme hrávali hokej na ľade na potoku…

Z Eduarda Chmelára srší paranoja, závisť a kariérychtivosť. Podobne ako Slota zhromažďuje voličské stádo nadávaním na Maďarov, aj Eduard Chmelár v snahe odhryznúť si čo najviac z predvolebného voličského koláča, otvára ľúbivé témy. No motiváciou nie je posilniť pozície Cirkvi odlukou, ale na vybičovaných vášňach prilákať voliča. Ako šľapka zákazníka.
Ateista Tomáš Búran na fcb stránkach Ateisti.sk zdieľa článok o kostole na Živčákovej hore. Rovnako ako Chmelár bez hlbšej analýzy problému. No na diskusii už nájdete ateistov s viac otvoreným “srdcom” – otvorene vyzývajú na páchanie násilia na bezbranných kresťanoch. A admin toho fóra?

Eduardovi Chmelárovi i Tomášovi Búranovi teda na záver treba pripomenúť, že pútnícke miesto na Živčákovej hore je pripomenutím aj dnešným komunistickým pohrobkom glorifikujúcim komunistický režim. Pripomenutím potláčania slobody prejavu a týrania pána Matúša Lašúta ateistami v rokoch 1958-1961. Nech je to pre vás oboch pripomenutím, do akých hrôzostrašných rozmerov môže prerásť sekulárny humanizmus, ak je pozbavený zdravého sedliackeho rozumu.

No a vynikajúci postre Miška Brnického z Facebooku: https://www.facebook.com/ChmelarEduard/posts/1003097953055430?comment_id=1003638089668083&reply_comment_id=1003668316331727&total_comments=2&comment_tracking=%7B%22tn%22%3A%22R9%22%7D

---

Použité zdroje:

Ateisti.skAktuality: Hora Živčáková sa stala pútnickým miestom
Zjavenie Matúšovi Lašutovi
Živčáková – Pútnické miesto – Facebook
Pútnické miesto Živčáková
Eduard Chmelár napísal 10.10.2015:
Zimný Štadión Ondreja Nepelu stojí o 34 miliónov eur viac, ako sa plánovalo
Pútnické miesta v Žilinskej diecéze:

---

Aktualizácia 23.10.2015:

Bazilika Sagrada Família: Vysoké veže z nej urobia najvyšší chrám v Európe

Ani si nechcem predstaviť, čo by robil Chmekár, ak by sa také niečo postavilo trebárs aj u nás….