Blog Sulíka – Kde je lož a kde je pravda

Alebo Sulík tvrdo proti marxistom.

(Poprosím pána Paradu, aby skúsil napísať niečo k jadru a hlavnej myšlienke a nezaťažoval internetový svet taľafatkami majúcimi pôvod v preklepoch alebo omyloch)

Richard Sulík preložil článok pána Jiřího Weigla:

Kde je lož a kde je pravda

30.1.2017 o 11:16 | (upravené 31.1.2017 o 2:52) Karma článku: 11,42 | Prečítané:  6452x

Tento článok napísal Jiři Weigl, pôvodné umiestnenie je tu: http://neviditelnypes.lidovky.cz/svet-kde-je-lez-a-kde-pravda-d0b-/p_zahranici.aspx?c=A170117_220432_p_zahranici_wag

Článok som preložil do Slovenčiny a mierne ho zjednodušil, samozrejme so súhlasom autora. Nestotožňujem sa so všetkým, považujem ho však za významný príspevok do diskusie.

Dramatické politické zmeny, ktoré na Západe priniesol rok 2016 v podobe brexitu, víťazstva Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v USA a zreteľne signalizovaný odklon veľkej časti voličov mnohých európskych krajín od doterajšieho politického a mediálneho mainstreamu, priniesli úvahy a špekulácie o  „postfaktickej“ či „postpravdivej“ epoche, v ktorej vraj dnes žijeme.

Mainstreamové médiá a experti unavujú verejnosť analýzami „lži“ ako fenoménu doby. Pod paľbou sa ocitajú sociálne siete a internet ako jej šíritelia, na programe dňa je ich kontrola a cenzúra. Vlády zriaďujú v rámci štátnej byrokracie „úrady pravdy“, ktorých úlohou je údajnú „lož“ vo verejnom priestore potláčať a šíriť „pravdu“. Fenoménom doby sú oficiálne hlásané konšpiračné teórie, čo bol až doposiaľ žáner neprípustný a vylúčený zo serióznej diskusie. Dnes je však politický debakel „pokrokárskeho“ establishmentu vysvetľovaný prevažne konšpiračne ako dielo diabolskej Putinovej propagandy, všemocnej a všadeprítomnej.

Skutočnosť, že vládnuce elity zvaľujú zodpovednosť za svoj neúspech na Rusko a „lži“ na sociálnych sieťach, ktorými vraj informáciami zahltení občania na Západe veria, je fascinujúca.

„Pokrokári“ absolútne odmietajú diskutovať o  ideových koncepciách Západu, ktoré stále väčšia a väčšia časť verejnosti odmieta. Ideológia, z ktorej vychádzajú,  je „pravda“, iný názor alebo kritika sú „lož“. Tento zúrivo a hystericky presadzovaný postoj pred nami odhaľuje alarmujúcu skutočnosť, že sme až doposiaľ boli ovládaní  netolerantným politicko-ideovým prúdom, ktorý nemá v úmysle pripustiť diskusiu o smerovaní spoločnosti a je pripravený realizovať svoje predstavy za akúkoľvek cenu.

Ideológia, ktorá v posledných desaťročiach ovládla mainstreamové politické myslenie na Západe, je radikálne ľavicovo „pokrokárska“ a jej cieľom je nielen západnú spoločnosť, ale celé ľudstvo urobiť „šťastným“ podľa svojich predstáv. Má jeden staronový ľavicový cieľ – vytvoriť nového človeka a novú spoločnosť a odstrániť všetky prekážky, ktoré tomu bránia. Tými prekážkami sú predovšetkým tradičné spoločenské štruktúry – národný štát a národ, rodina, náboženstvo a dokonca i tak základný stavebný kameň ľudskej spoločnosti, ako je pohlavná identita. Útok na tieto štruktúry a snaha o ich narušenie a maximálne oslabenie prebieha už dlhé roky a je maskovaný vznešene znejúcim bojom za ľudské práva, európsku integráciu, globálnu vládu, boj proti klimatickým zmenám, všeobecné šírenie „dobra“ atď.

Tento ideový prúd, ktorý vyrastá z rovnakých koreňov ako zbankrotovaný komunizmus, v posledných dekádach celkom ovládol a zdeformoval tradičné politické spektrum na Západe. Sám sa nazýva liberálne-demokratický, ale jeho dnešné postoje ukazujú, že v skutočnosti ani liberálny, ani demokratický nie je. Správnejšie je nazývať ho ľavicovo-pokrokársky mainstream. Navyše sa tvári, že je predstaviteľom a obrancom tradičného Západu, tradičnej Európy, tradičného kapitalizmu, jednoducho všetkého toho, čo si bežný občan spája so západnou slobodou a prosperitou. To je ale jedna veľká lož.

Heslom, pod ktorým si tento dominantný politický prúd nárokuje presadenie svojich zámerov, je rovnosť, hlavným nepriateľom naopak sloboda. Zatiaľ čo komunizmus presadzoval ekonomickú rovnosť, moderné ľavicové pokrokárstvo je ďaleko ambicióznejšie. Chce zmeniť nielen spoločnosť, ale i ľudskú prirodzenosť a identitu.

Rovnosť v akejkoľvek šírke je možné zabezpečiť iba vtedy, keď spoločenským subjektom priznáme nielen morálny, ale i právny nárok na rovné spoločenské postavenie v danej oblasti. Odtiaľ pramení absolutizácia nárokových tzv. ľudských práv a ich súčasná neuveriteľná extenzia. V slobodných pomeroch je ideál rovnosti nedosiahnuteľný, pretože sa neustále stretáva s nerovnými podmienkami existencie veľmi rozdielnych jednotlivcov. Rovnosť ako zásadnú spoločenskú hodnotu môže vynútiť iba štátna moc obmedzením individuálnej slobody. Odtiaľ plynie etatizmus dnešnej doby a snaha o maximálne podriadenie života  jednotlivcov štátnej kontrole. Nebezpečná pre tieto zámery je i samotná demokracia, pretože v nej súperiace politické sily reprezentujú  rozdielne záujmy v spoločnosti, ktoré vznikajú na základe rozdielneho spoločenského postavenia ľudí. Takéto rozdelenie spoločnosti bráni presadeniu „dobra“ a vzniku novej spoločnosti rovných jedincov. Tzv. demokratický deficit Európskej únie, kde vládne iba jediná prípustná politická línia, preto nie je pre nich poľutovaniahodným nedostatkom, ale naopak, želaným vzorom postdemokratickej budúcnosti pre všetkých.

Sily, ktoré dnes vládnu Západu, nie sú ochrancami sveta, ktorý poznáme a o ktorý sa bojíme. Sú jeho boritelia. Ich ciele sú revolučné, rovnaké, ako boli ciele marxistických revolucionárov pred sto rokmi. Chcú zmeniť svet, zmeniť človeka a jeho správanie, chcú kontrolovať a ovládať ľudské životy v mene „pravdy“, ktorú poznajú len oni. Preto musí zmiznúť národ a národný štát ako veľká prekážka tejto pripravovanej globálnej politickej zmeny.

A tak neustále počúvame o vine národných štátov počas vojny 20. storočia, akoby vojny netvorili ľudské dejiny po tisícročia, dávno predtým, než národné štáty vznikli. Najhoršou nadávkou je nacionalizmus a láska k vlasti. Celá európska integrácia prebieha pod vlajkou oslabenia národných štátov. Odtiaľ pramení nekončiaca centralizácia kompetencií v Bruseli, snaha o regionalizáciu EÚ a v poslednej dobe pokus zmeniť etnické pomery na kontinente masovou migráciou z Afriky a Blízkeho východu a pomocou multikulturalizmu rozbiť existujúce národy.

Zásadnou prekážkou je rodina, po veky najpevnejšia spoločenská bunka zabezpečujúca reprodukciu spoločnosti a jej hodnôt. V modernom západnom svete stratila ochranu. Je rozbíjaná genderovými a feministickými predstavami a projektmi popierajúcimi prirodzenú rozdielnu úlohu oboch pohlaví pri výchove detí. Materstvo je fakticky degradované na prekážku v práci a  nie je oceňované ako zmysel jej existencie. Posilňujú sa tendencie minimalizovať úlohu rodiny vo výchove detí.

Úplne extrémne je súčasné transgenderové trieštenie, ktoré je oficiálnou politickou agendou na národnej i medzinárodnej úrovni a má za cieľ zrušiť biologicky danú pohlavnú identitu jednotlivca a urobiť z nej vec spoločnosťou umožňovanej slobodnej voľbou.

Ambíciou dnešného mainstreamu je ovládnuť a úplne zmeniť ľudské správanie. Nárok na jeho kontrolu establishment odvodzuje od rôznych vedeckých či pseudovedeckých poznatkov a názorov, ktoré sú modernou náhradou náboženských imperatívov. V ich mene prebieha obmedzovanie ľudskej slobody. Typický je z princípu absurdný boj proti klimatickým zmenám, štátne vynucovanie zdravého životného štýlu, ochrany spotrebiteľa a ďalšie zámienky, ospravedlňujúce kontrolu a  reguláciu života ľudí. Moderné informačné technológie a ich masové rozšírenie umožňujú detailnú kontrolu občanov, dozor nad ich chovaním a myslením, čo dáva gigantické možnosti pre manipuláciu. Vynucovaná politická korektnosť likviduje nielen slobodnú politickú diskusiu, ale i schopnosť dovoliť si nezávisle myslieť a vyjadrovať svoje záujmy.

Štátna moc na nadnárodnej  úrovni sa úplne vzdialila akejkoľvek demokratickej kontrole a zodpovednosti občanom. Moderný západný establišment preto k vynucovaniu poslušnosti občanov nepotrebuje primitívne násilie a teror, akým bola budovaná komunistická nirvána. Jeho projekt  prebieha salámovou metódou a v neustále blahobytnom západnom svete jeho jednotlivé kroky až doposiaľ nevzbudzovali nadmernú pozornosť. To sa dnes mení .

Odmietnutie tohto smerovania narastajúcou väčšinou obyvateľov západných krajín nie je žiadny produkt „postfaktickej“ či „postpravdivej“ éry, ako nám tvrdia médiá, ani manipulácia všadeprítomnej ruskej propagandy. Je výsledkom každodennej skúsenosti miliónov ľudí. Politika ľavicových pokrokárov nevedie západný svet k prosperite, ale naopak k stagnácii, úpadku a degradácii. Štát blahobytu sa v podmienkach globalizácie vyčerpal. Etatizmus a všezahrňujúca regulácia, charakteristická pre dnešný Západ, neumožňuje obnoviť konkurencieschopnosť. Život na dlh dosiahol svoje limity. Kríza rodiny priniesla pokles pôrodnosti a starnúcu spoločnosť, migrácia z iných kultúr nie je schopná demografický pokles adekvátne nahradiť. Naopak, prehlbuje sociálne problémy a prináša etnické, náboženské a kultúrne strety.

Veľkým fiaskom sa ukázalo byť euro a vôbec celkové dnešné smerovanie EÚ. Tvárou v tvár vzostupu Číny, Indie, Ruska a ďalších predtým rozvojových krajín sa existujúca politika ľavicovo-pokrokárskeho establišmentu ukazuje pre stále väčšiu časť západnej verejnosti ako neprijateľná. Neprináša prosperitu a jej revolučné ciele sú neprirodzené a ľuďom odcudzené. To nie sú lži ani hoaxy, to je evidentná politická realita preukázaná voľbami.

Pokrokársky mainstream ale odmieta o svojej politike diskutovať. K volebným debaklom a meniacej sa spoločenskej atmosfére za začína stavať podobne ako Stalin k neúspechom pri budovaní komunizmu v ZSSR – ide o akciu vonkajších nepriateľov a ich propagandu. Kriticky uvažovať o svojich chybách a zmene politiky je neprípustné, pretože my sme „pravda“. Čaká nás tak z čias komunizmu dávno známy boj proti zahraničnej „lži“, ktorá môže za všetky neúspechy neschopných vládcov. Pokiaľ rok 2017 neprinesie ďalšiu kapitolu zmien spustených brexitom a Trumpom, nastúpi znovu pochmúrna éra „normalizácie“, na ktorú sa pokrokári otvorene chystajú.

Výsledok vzbury ľudí na Západe proti falošnému a svojou podstatou antihumánnemu pokrokárstvu založenému na inštitucionalizovanej lži zvanej politická korektnosť má preto zásadný význam i pre nás. Ide znovu o slobodu, o právo slobodne myslieť a žiť podľa svojich zvykov a tradícií.

https://richardsulik.blog.sme.sk/c/445875/kde-je-loz-a-kde-je-pravda.html
Z pamäte Google / Kde je lož a kde je pravdaZ pamäte Google / Kde je lož a kde je pravda

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s