Prehliadaný rasizmus Marxa

Marxista Edaurd Chmelár nedá na svojho bôžika dopustiť. Teraz pred prezidentskými voľbami síce svoju blahosklonnosť k zakladateľovi komunistického hnutia skrýva, aby neodplašil svojich slepých voličov.. no sympatie k spolku komunistických pätolizačov Spoločnosti Prometheus neutají.

Jedným z hodnotových pilierov marxistu Chmelára je Jozef Miloslav Hurban. K jeho výročiu narodenia sa Chmelár docela rozpísal, citujem:

Nebudem opakovať učebnicové fakty, ktoré poznáte alebo si ich viete vygoogliť. Chcel by som len krátko vyzdvihnúť, v čom vidím význam Hurbana pre naše dejiny i našu budúcnosť. Väčšina ľudí považuje Jozefa Miloslava Hurbana za akúsi „dvojku“, za muža, ktorý žil v tieni charizmatického Ľudovíta Štúra. Nie je to vôbec pravda. Hurban síce spočiatku bol stúpencom Jána Kollára a neskôr Ľudovíta Štúra, ale v čase revolúcie roku 1848 sa vymanil spod závislosti na kulte osobnosti a naplno sa prejavili jeho vodcovské schopnosti. Štúr bol veľkou ušľachtilou dušou, duchovným otcom slovenského národa, ideológom a morálnou autoritou, kým Hurban bol politik a bojovník. Medzi nimi bol asi taký rozdiel ako medzi kráľom a premiérom. Štúra zastihli revolučné časy nepripraveného, sám by nedokázal veliť ani stotine – skutočným vodcom povstania bol práve Hurban. On to celé vymyslel a on to napokon aj celé pokazil (kritika jeho a Štúra zo strany Samuela Štefanoviča, Janka Kráľa a Janka Francisciho bola úplne oprávnená). Napokon, pojem „štúrovci“ je až vynálezom 20. storočia, v 19. storočí maďarské vládnuce kruhy volali slovenských povstalcov a celú túto politickú generáciu „hurbanovci“. Hurban bol totiž pre nich najnebezpečnejší. Keď si uvedomil, že Česi nám nepomôžu, obrátil sa na južných Slovanov, triumfálne vystúpil v chorvátskom sneme a stal sa hviezdou chorvátskej tlače. Boli to práve Chorváti, ktorí boli najbližšími spojencami Slovákov nielen počas revolúcie v rokoch 1848-49, ale v 19. storočí vôbec, čo sa dosiaľ nedocenilo. Hurban býva zvyčajne označovaný za prvého predsedu Slovenskej národnej rady, a toto označenie zvádza k predstave, že Štúr a Hodža boli jeho podriadení. Nie je to celkom tak. Slovenská národná rada bola totiž kolektívnym vedením, Hurbanovo predsedníctvo malo trvať len dovtedy, kým bude slovenské povstanie prebiehať v Nitrianskej stolici, v Trenčianskej stolici sa mal stať predsedom Slovenskej národnej rady Ľudovít Štúr a v Turčianskej a Liptovskej Michal Miloslav Hodža. K tomu však nikdy nedošlo, lebo predpoklad hurbanovcov, že po prekročení moravsko-slovenskej hranice ľud povstane, sa nenaplnil.

Po revolúcii upadol Štúr do depresií a utiahol sa do Modry, kde žil pod policajným dohľadom až do tragickej smrti, Hodža ako „prvý slovenský pacifista“ a muž ducha ušiel pod dojmom z vojnových hrôz už z prvých bojov. Jediný, ktorý vytrval, bol Hurban. Bol síce kňazom, ale bil sa. Bil sa mečom i perom, polemizoval s nepriateľmi slovenčiny, bojoval za samostatnú slovenskú korunnú krajinu a po Štúrovej smrti sa stal nespochybniteľným vodcom slovenského národného hnutia. Každý vie, že kodifikátorom spisovnej slovenčiny bol Štúr. No málokto si uvedomuje, že budúcnosť spisovnej slovenčiny bola po revolúcii vážne ohrozená. Jej obhajcovia sa dostali do zreteľnej menšiny, nepodporovali ich ani ostatné slovanské národy a na stranu stúpencov češtiny postupne prechádzali nielen starí Kollárovi súputníci, ale aj mladší predstavitelia ako Jonáš Záborský či Daniel Gabriel Lichard. Ich hlavným argumentom bolo tvrdenie, že nebyť štúrovskej slovenčiny, nedosiahla by maďarizácia také úspechy. Najvýznamnejšiu úlohu v odpore voči češtine zohral v tom čase práve Jozef Miloslav Hurban. Svojimi vášnivými polemikami a obranou slovenčiny pravdepodobne zachránil náš spisovný jazyk pre ďalšie generácie. Presadeniu štúrovskej slovenčiny napokon výrazne pomohol Hurbanov obrat k zmierlivejšiemu tónu, v rámci ktorého prijal Hattalovu reformu spisovného jazyka.
Najvýznamnejšiu úlohu zohral Hurban v šesťdesiatych rokoch 19. storočia, v prvej fáze násilnej maďarizácie, v zápase proti dôsledkom rakúsko-maďarského vyrovnania. Stal sa naším najzvučnejším hlasom, obávaným publicistom a za legendárnu sériu článkov „Čomu nás učia dejiny“ v Pešťbudínskych vedomostiach, ktorou reagoval na národnostný zákon a začiatok krutej asimilácie sa dostal v roku 1869 do väzenia – ako náš prvý novinár, prvý politický väzeň, prvý disident, ktorý trpel za svoje presvedčenie. Stal sa symbolom boja za slobodu, ktorého význam výrazne prekročil hranice Uhorska. Hurban, ktorý počas tohto politického procesu vyhlásil, že Slováci sú duchovne utláčaní ako otroci západnej Indie, sa stal národným hrdinom. Nemecká tlač o ňom písala ako o mučeníkovi, prikovanom Prometheovi, a videla v ňom slovenského O’Connella (írskeho politika bojujúceho za národné práva). Pod tlakom širokých protestov z celej strednej Európy napokon cisár udelil Hurbanovi milosť a prepustil ho o dvadsaťpäť dní skôr. Jeho triumfálny návrat sa stal národnou udalosťou.

Hurban bol predovšetkým vášnivým bojovníkom, ktorý žil pre veľkú ideu ľudskej slobody. Sklamanie z jeho dlhých zápasov ho na sklonku života priviedlo až k reakčnému konzervativizmu. V tragickej chvíli po zatvorení Matice slovenskej dokonca prepadol takej zúfalej skepse, že on – človek, ktorý vydal prvú knihu v spisovnej slovenčine – vydal roku 1876 obnovený almanach Nitra po česky a v ňom uverejnil pesimistický článok „Není už národa slovenského“… Veľa slovenských vlastencov nemohlo uveriť vlastným očiam, že tento symbol nezlomnosti na sklonku života navrhol rezignovať na spisovnú slovenčinu a vrátiť sa k češtine. A hoci v tom čase už takéto deštrukčné názory nenašli medzi predstaviteľmi slovenského národného hnutia (našťastie) pochopenie, umrel (práve tak ako Štúr, Hodža či Francisci) v presvedčení, že prehrali.

Dnes však vieme, že celoživotné úsilie a obetavosť tohto muža pre ideu národnej slobody je pilierom našej identity. Nič z jeho rozsiahlej publicistickej tvorby nezarezonovalo v mojej mysli tak ako slová, ktoré napísal svojej manželke Aničke Jurkovičovej ešte pred revolúciou: „Ja chcem mať veľké Slovensko, nech by to stálo čokoľvek. Pre túto myšlienku som žil odmalička, pre túto myšlienku som obetoval seba celého.“

Ten dlhčí citát z jeho ešte dlhšieho príspevku na jeho fcb bol potrebný, aby som usvedčil tohoto marxistu z neúprimnosti a protirečivosti. Veď ako môže niekto byť marxistom a súčasne stúpencom slovanstva? Chmelár svojmu voličovi ponúkne – ako väčšina sekulárnych politikov a kariéristov- akékoľvek ľúbivé sny, len aby ich namotal na vlastný voličský lístok.

Nič horšie sa však politikovi nemôže stať, ako keď ho prichytíte pri klamstve a protirečení. Denník Postoj o vzťahu Marxa a Slovanov píše – článok sa dotýka práve revolučných rokov 1848, citujem:

…iesli povstania Slovanov v očiach európskych revolucionárov reakčný nádych. Najďalej v kritických výrokoch zašli otcovia neskorších komunistických režimov Karol Marx a Fridrich Engels. V nemeckých novinách zverejnili v roku 1848 príspevky, v ktorých vyhlásili celé slovanské národy v rakúskej monarchii a v Rusku za nepriateľov, pretože sa postavili proti revolúcii. Treba im vyhlásiť vojnu a zničiť ich.

Marxovi ležal v žalúdku už Slovanský zjazd v Prahe v júni 1848. Slovanov domáhajúcich sa národných práv považoval za prekážku v revolučnom pohybe v európskom priestore, kde dominovala nemčina.

Práve na Slovanskom zjazde zaznel rozhodujúci výrokJozefa Miloslava Hurbana: „Ak nám dajú Maďari, čo sa patrí, nemožno nám ich vykoreňovať, meč proti ním tasiť. Ak dovolia Srbom, čo chcú, rovnako nevytiahnu meč, i keby mali potupu pred celým svetom. Ak nám to Maďari nedajú, potom, pravdaže, zvolíme boj.“

Hurban sa opieral o Žiadosti slovenského národa preložené uhorskej vláde v marci 1848. V nich sa so Slovenskom počítalo ako ešte so súčasťou Uhorska, no s jasným vymedzením a vlastnou správou a snemom.

Bolo tu i viacero spoločenských a sociálnych požiadaviek, napríklad uzákonenie všeobecného volebného práva, slobody tlače a zhromažďovania, vydanie pôdy roľníkom. Práve za tieto požiadavky potom bojovali v nasledujúcich desaťročiach v Uhorsku sociálni demokrati, materská strana neskorších komunistov. To však Marx a Engels asi prehliadli alebo sa im to jednoducho nehodilo do ich scenára európskej revolúcie, preto to ignorovali.

 

S dilemou, kam zaradiť Hodžu, Hurbana a Štúra, zápasili v 20. storočí v Československu spoluvládnuci slovenskí komunisti. Na jednej strane nemohli zamlčiavať, že práve títo aktivisti z polovice 19. storočia prispeli k rozvoju Slovákov, na druhej strane museli zakamuflovať odmietavé Marxove a Engelsove postoje k oslobodeneckým slovanským hnutiam.

O rasizme Karola Marxa Eduard Chmelár mlčí. Rovnako ako komunisti či eštebáci z Prometheusa. Nehodí sa im do ich ľavicového folklóru a mytologizácii dejín.

Sekulárni humanisti nám prinášajú rozprávky a predkladajú utópie – ponúkajú kultúru lží a sebaklamu.

Je v povahe človeka hľadať pravdu. Čím však budeš, ak na túto pravdu rezizgnuješ?

Budeš len zvieraťom zajatým v pudovosti vlastného tela.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s