Prominentý ateista Chmelár o svojej viere.

R. 2009, rozhovor s Chmelárom zverejnil na stránkach Sme Karol Sudor. Citát je z článku: Eduard Chmelár: Nebudem vyvracať hlúposti vygumovaných mozgov

Ste veriaci?

To je zložitá otázka, lebo k náboženským systémom prechovávam…

Nepýtam sa na cirkvi, ale na vieru.

Rozlišujem ateizmus a antiteizmus. Nevidím dôvod navážať sa do viery iných ľudí.

To je v poriadku, zaujíma ma, či veríte.

Otázka viery je zavádzajúca.

Čo je na nej zavádzajúce?

Poviem to takto: verím, že nás niečo presahuje, ale nie je to totožné s koncepciou Boha, ktorá je prítomná v jednotlivých náboženstvách. Neverím, že človek je ústredným a konečným bodom, okolo ktorého sa točí existencia celého vesmíru.

Postavme vedľa seba tri škatuľky: ateizmus, antiteizmus a vieru v Boha. Do ktorej patríte, keďže v dvoch naraz sa byť nedá?

Označil by som sa za agnostika.

V tomto sa zhodujete s konzervatívnym Lukášom Krivošíkom. V rozhovore mitvrdil to isté. Prekvapivé.

Skutočne? Ide o to, či agnosticizmus nechápeme chybne, respektíve rozdielne. Ak verím, že nás niečo presahuje, neznamená to, že verím v osobného Boha, ktorý ovplyvňuje naše životy tým, že by nás trestal alebo odmeňoval. Nevidím zmysel v cirkevných rituáloch. Etické systémy pochádzajú od človeka a zdôvodňovať ich Božou vôľou považujem za vypočítavé a pokrytecké, teda aj neetické. Ako táto téma súvisí s mojou kandidatúrou?

Dosť úzko. Predstavujeme vás ako kandidáta na europoslanca, ľudia majú právo poznať vaše postoje v otázkach, na ktoré sa doteraz nikto nepýtal.

V poriadku. Mám rešpekt k prírode, k vesmírnemu celku a k všetkému, čo nás presahuje. Človek je len súčasťou prírody, jej zákony sú mocnejšie ako my. Preto treba k Zemi pristupovať s pokorou. Necítim potrebu ritualizovať si vieru. Každý by mal žiť tak, aby neubližoval iným. Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným – to je univerzálny etický zákon ľudstva. Ak sa zhodneme na tejto báze, je mi srdečne jedno, kto verí v Boha a kto nie. No pokiaľ človek koná dobro iba preto, lebo mu to káže viera a má strach z Boha, považujem to za eticky menej hodnotné, ako keď to niekto robí z presvedčenia.

Na blogspote sa obšírne a súčasne veľmi hmlisto vyjadruje o svojej viere. Úryvok je z roku 2013 a našiel som ho v článku V čo verím :

Tu sa dostávam k otázke, ktorú som už dávno chcel zodpovedať pre tých, ktorí sa pýtali, v čo verím. V prvom rade neverím v osobného boha. Vychádzam z toho, že viem príliš málo na to, aby som mohol byť ateistom, ale príliš veľa na to, aby som mohol veriť nejakému náboženstvu. Na rozdiel od ateistov si ctím duchovné tradície rôznych civilizácii ľudstva. Nehovorím o cirkvách a dogmách. Hovorím o myšlienkach a hodnotách. Na náboženské knihy sa pozerám ako na literárne texty. Ježišova reč na hore, Pavlov hymnus lásky, ale aj starozákonné vyučujúce knihy sú geniálne diela. Práve tak ma vie obohatiť hinduistická Bhagavadgíta či budhistická Dhammapadam, dojímajú ma skvelé pasáže z Tao Te Ťingu a Konfuciových Rozhovorov, viem odcitovať nádherné myšlienky z Koránu. Je totiž povznášajúce nechať sa inšpirovať najrozličnejšími myšlienkovými prúdmi, no zväčša býva zhubné nechať sa nimi pohltiť. Preto na rozdiel od teistov nerozumiem, ako môže niekto veriť len jednej knihe a vyvyšovať ju nad ostatné. Taký človek mi pripadá neuveriteľne obmedzený, pôsobí na mňa dojmom, akoby toho veľa nečítal. Ak si niekto myslí, že v Biblii je všetko vyjadrené najlepšie a najoriginálnejšie, zrejme sa nikdy nezoznámil so staroegyptskými a mezopotámskymi mýtmi, zrejme nikdy nečítal Platóna, Senecu, Spinozu či Sartra, zrejme uviazol hlboko v minulosti a ilúzii, že etické problémy sa nevyvíjajú. Uvediem vám jeden príklad: v Piatej knihe Mojžišovej je pasáž, v ktorej najväčší judaistický prorok káže, ako vykonávať potrebu – nosiť so sebou rýľ, vykopať ním jamku a zahrabať do nej výkaly. Snažiť sa na dnešnú dobu aplikovať etiku z ranej doby železnej je pre mňa rovnako relevantné ako prísť na klimatizovanú toaletu s Mojžišovým rýľom na zahrabávanie výkalov. Archaické náboženské knihy snažiace sa organizovať celú spoločnosť už jednoducho nemôžu hlbšie ovplyvniť súčasnú spoločnosť napriek ilúziám, ktoré vyvolávajú. No mnohé ich myšlienky sú stále živé, vo svojej podstate revolučné, hoci zanesené bahnom dogiem. Treba ich očistiť a vrátiť sa k podstate.

Mám zmysel pre posvätno – len s tým rozdielom, že pre mňa sú posvätné reálne veci ako hviezdne nebo, naša Zem či Slnko, pre mňa je posvätný život, les, skala, prameň, všetko, čo je z hľadiska svojej existencie vzácne. Nepotrebujem si vytvárať nadprirodzené bytosti, pre mňa je vesmír ako celok viac ako suma jeho častí a je dostatočne majestátny a tajomný, aby vo mne vzbudzoval posvätnú úctu a túžbu spoznávať ho, aby som pochopil, že existuje niečo, čo nás presahuje. Nemôžem veriť tradovaným legendám a adaptáciám starovekých mýtov, nemôžem veriť tomu, že odležané mŕtve telo po troch dňoch ožije alebo že panna porodí dieťa. Ale nadovšetko verím princípom a hodnotám.


 

Čo je to “posvätno”?

to co je iracionálně pociťované jako transcendentní, svaté, jako opak profánního, to co je tvořeno mystickým, bázeň a úctu budícím a fascinujícím tajemstvím

Zdroj tu. (prof.PhDr.Rudolf Kohoutek,CSc)


Čo je deizmus?

Deizmus je učenie, názor, pripušťajúce, existenciu neživého boha, alebo nejakého princípu, ktorý je prapríčinou sveta (vesmír iba stvoril), no po vzniku sveta už do jeho vývinu ďalej nezasahuje: svet sa vyvíja podľa svojich vlastných zákonov. Pôvodcom deizmu je anglický filozof Herbert zo Cherbury. Deizmus sa rozšíril v období osvietenstva.

Zdroj tu: https://sk.wikipedia.org/wiki/Deizmus

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s