Kam odchádzajú mŕtvi ateisti?

Citujem zo stránky Spoločnosti Prometheus:

Vo veku nedožitých xy rokov odišiel spomedzi nás vzácny človek, skvelý lekár a zanietený humanista prof. XY…

Ateisti neveria na posmrtný život. Hoci cenu Humanista roka dali samozvanej ateistickej intelektuálke Maríne Čarnogurskej, ktorá verí, že duše príbuzných zosnulých pomáhajú svojim živým nezosnulým príbuzným na tomto svete… Dobre, sekhumanistíci si môžu tie svoje ceny dávať komu-len chcú a vyhlasovať za svojich neveriacich svätých tiež kohokoľvek.

Ale ak ateisti začnú tvrdiť o svojich mŕtvych kamarátoch, že chodia (nikto nevie kam a prečo), je to úsmevné.

Humor lieči a smiech uzdravuje.

Veď samotný ateizmus je pekná sranda. Predstavte si, že veríte v neexistenciu niečoho, čo si neviete predstaviť a tento svoj svetonázor založený na neviere v neexistujúce čosi začnete dokazovať vedecky. Dokonca taký obor ľudského skúmania nazvete vedeckým ateizmom 😀 A svojich veriacich kolegov v neexistenciu božiu, ktorí zomrú, budete popisovať ako kráčajúce bytosti. Umreli a teda odišli. Kam a ako?

A potom na Dušičky sa ateisti vyberú na cintoríny a tam spomínajú na živého zosnulého a nevedia sa zmieriť s tým, ako dobre trafil na svoje hrobové miesto. Tam, dva metere nad zahnívajúcimi pozostatkami plných mrtvolných červov s náboženskou nostalgiou, neodlišujúc sa od babičiek s páterkami, chvíľku postoja – časovo tá chvíľka zodpovedá dĺžke modlitby za zosnulého. A potom odkráčajú do svojich domovov, aby celý rok po svojich zosnulých priateľoch veriacich v neexistenciu toho, čo považujú za nejestvujúce, po celý rok ani neštekli. Ako ich psy…

A takýto postoj nazývajú racionálnym správaním.

Mjuhehehe 😀

 

Reklamy

Nielen zo zvierat urobia pseudohumanisti ateistov, ale aj z kresťana Štefánika :D

Z ateistického organizovaného hnutia sa stalo trpko-smiešne neorganizované spoločenstvo neveriacej intelektuálnej lúzy oháňajúcej sa pýchou zdravého rozumu, hoci hlúposť je ich charakteristickou črtou. Ich priestor je internet a mimovládne štruktúry. Rozhľad prízemný a nenávisť vražedná. Taký je slovenský sekulárny humanizmus.

V roku 2012 v prílohe denníka SME, v TV OKO, Miloš Krekovič napísal:

„Len málo ľudí vie, že Milan Rastislav Štefánik bol silný ateista. Vieru v Boha z neho vyhnal bigotný otec a štúdiá v Prahe.“

Na článok odkazuje aj samozvaný laik s celoživotným (bezúspešným) vzdelávaním a správca brány humanisti.sk pán Parada. Dotknutý odsek som v ňom (už) nenašiel, no sám Parada prispieva (nie po prvý krát!!!) k jazykovému zmätku okolo významu slov ateista a humanista a pýta sa, že kde sú slovenskí humanisti?

Tvrdenie, že Štefánik bol presvedčený humanista by nám až tak oči nekľalo, ale označiť ho za ateistu mohol len… Necenzúrovaný článok však internet ponúkne vo formáte pdf vďaka nadpráci fanatického spolku Ateisti.sk, ktorý urobil prehľad tlače a v ňom nechýba ani toto:

Štefánik ateista

Ateisti.sk či akýsi Krekovič nie sú jediné “zdroje” hoaxu o ateizme Štefánika.

Z roku 2010 pochádza článok od Evy Sládkovej, kde sa odvoláva na historika Michala Kšiňana prinášajúceho mylné poznatky o kresťanovi Štefánikovi. Citujem:

Historik Michal Kšiňan, ktorý prináša nové poznatky o živote a diele Milana Rastislava Štefánika aj vďaka skúmaniu francúzskych archívov, vraví: „Kresťanskú vieru stratil pomerne rýchlo, ešte počas svojich štúdií v Prahe. Bol z toho veľmi zmätený, možno by sa k nej aj rád vrátil, ale už natoľko pochyboval, že to nedokázal. Túto medzeru však potreboval niečím vyplniť. Myslím si, že vieru nahradil náboženstvom vedy, ktoré bolo v tom čase veľmi rozšírené, lebo ľudia boli ‚opití‘ vedeckým pokrokom.”

PDF dokument Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania veľmi výstižne a zrozumiteľne vyvracia tieto nezmysly našich sekulárnych humanistov marxistického typu:

Je nepochybne veľmi odvážne tvrdiť o človeku, ktorý bol od malička vychovávaný v silnej viere ako evanjelik a.v.aj vo vlastnej rodine, v ktorej prevládali dobré a úprimné vzťahy, a ktorého jedným z hlavných hesiel neskôr bolo: „Veriť,milovať, pracovať“, že bol silný ateista, ak na prvé miesto dal práve slovo veriť (zdôraznil F.V.).Nielen, že je takéto tvrdenie čudné, nezodpovedá ani historickej pravde a veľmi podstatne skresľuje osobnosť Štefánika, pretože, aj keď bol Štefánik prírodovedcom, astronómom, zachoval si po celý život silnú vieru. Iste, boli aj u neho v čase vysokoškolských štúdií chvíle pochybností, váhania a neistoty tak, ako to býva u väčšiny premýšľajúcich študentovči mladých ľudí vo
všeobecnosti,ale že by sa bol stal ateistom, na to nie sú žiadne dôkazy. Aj neskôr, počas jeho pôsobenia medzi československými legionármi v Rusku bol jedným z hlavných motívov pre Štefánikov rozhodný negatívny postoj k boľševizmu okrem ich celkového marxistického svetonázoru práve aj ich ateizmus.

Doporučujem prečítať si celý dokument ECAV, ktorého autorom je František Vrábel.
Zdroj: http://www.ecav.sk/files/user/slov_ateisti.pdf

Ďalej zacitujem z listiny:

Štefánik ako pražský študent aktívne pracoval aj v spolku Detvan, ktorý nebol žiadnym spolkom ateistov, a spolupracoval s hlasistami, medzi ktorými boli aj silní veriaci – katolíci – Pavel Blaho, Vavro Šrobár, Anton Štefánek a ďalší. Štefánik sa po celý život hlásil aj k Šrobárovi nielen ako k priateľovi, ale aj ako k učiteľovi, takže sotva možno predpokladať, že by sa popri katolíkovi Šrobárovi jeho ideový žiak Štefánik, aj keď on bol evanjelikom, stal ateistom!

Na záver ešte citát odhaľujúci možný koreň omylu o ateizme Štefánika:

Ostatne aj manifest hlasistov „Naše snahy“uverejnený v prvom čísle Hlasu v roku 1898 Šrobár končí vetou: „Končíme srdečnou prosbou, aby práci našej pomáhal Bôh.“2 A napriek tomu, boli hlasisti najmä z politických príčin svojimi protivníkmi často pranierovaní ako tzv. pokrokári, neznabohovia či ateisti… Ktovie, či práve tu nekorení aj hlboko mylný názor na Štefánika, že bol silný ateista?


Hoaxer Miloš Krekovič pochádza z Bratislavy, vyštudoval estetiku. V médiách pracuje od roku 2009. Pracoval ako redaktor v týždenníku Žurnál a denníku SME, od februára 2015 je reportérom Denníku N. Venuje sa filmom a kultúre.
Zdroj: https://dennikn.sk/autor/milos-krekovic/

Liberáli prehodili liberálneho kňaza cez palubu

Kauza vzbury kňaza proti celibátu na Slovensku nemala dlhé trvanie. Michal Lajcha, správca farnosti z Kľaku, bol nakoniec suspendovaný.

Na krátky čas Lajcha poslúžil ako palica na Cirkev. Odhalenie pamätnej dosky na fare ženatému kňazovi, ktorý zachránil 300 ľudí počas vojny, malo byť dostatočnou kulisou na útok voči katolíkom. Dokonca si tohoto kňaza prizvali za svojho aj eštebáci zo Spoločnosti Prometheus.

Michal Lajcha prešiel od stúpenca Kotlebu k jeho odporcom, od vášnivého obhajovateľa celibátu k jeho odporcom. Napísal knihu proti celibátu Tragédia celibátu – mŕtva manželka. Niekoľko dní slávy skončilo jeho pastoačným koncom.

Oľga Pietruchová, nekorunovaná kráľovná demagógie, na fcb ľavicovej extrémistky vyzývajúcej na zničenie katolíckeho spoločenstva, píše. Citujem:

Olga Pietruchova Hani, naozaj ho nemusis lutovat…

A pridáva ako dôkaz odkazy na jeho blogy:

Deti v tom majú jasno alebo zmysel referenda
Ideológia gender – kultúra smrti a nešťastia

Slečinka Fábryová aj panička Pietruchová v tom teda majú jasno. Ak si človek iného názoru na svet a hodnoty, ktoré vyznávaš, sú odlišné od tých marxistických, si nehodný ochrany dôstojnosti a ľudských práv. Lebo nepatríš k táboru vyvolených.

Pietruchová Fábry Lajcha

Zradca má cenu len dovtedy, pokiaľ zrádza. Potom sa z neho stane nebezpečný odpad aj pre tých, v prospech ktorých zrádzal.


Iné zdroje:

https://www.facebook.com/michal.lajcha.7
http://www.radiovaticana.cz/clanek.php?id=8637
https://gloria.tv/article/uj8f7gfetjxE1Ms3tsDvoAKLm

Prehliadaný rasizmus Marxa

Marxista Edaurd Chmelár nedá na svojho bôžika dopustiť. Teraz pred prezidentskými voľbami síce svoju blahosklonnosť k zakladateľovi komunistického hnutia skrýva, aby neodplašil svojich slepých voličov.. no sympatie k spolku komunistických pätolizačov Spoločnosti Prometheus neutají.

Jedným z hodnotových pilierov marxistu Chmelára je Jozef Miloslav Hurban. K jeho výročiu narodenia sa Chmelár docela rozpísal, citujem:

Nebudem opakovať učebnicové fakty, ktoré poznáte alebo si ich viete vygoogliť. Chcel by som len krátko vyzdvihnúť, v čom vidím význam Hurbana pre naše dejiny i našu budúcnosť. Väčšina ľudí považuje Jozefa Miloslava Hurbana za akúsi „dvojku“, za muža, ktorý žil v tieni charizmatického Ľudovíta Štúra. Nie je to vôbec pravda. Hurban síce spočiatku bol stúpencom Jána Kollára a neskôr Ľudovíta Štúra, ale v čase revolúcie roku 1848 sa vymanil spod závislosti na kulte osobnosti a naplno sa prejavili jeho vodcovské schopnosti. Štúr bol veľkou ušľachtilou dušou, duchovným otcom slovenského národa, ideológom a morálnou autoritou, kým Hurban bol politik a bojovník. Medzi nimi bol asi taký rozdiel ako medzi kráľom a premiérom. Štúra zastihli revolučné časy nepripraveného, sám by nedokázal veliť ani stotine – skutočným vodcom povstania bol práve Hurban. On to celé vymyslel a on to napokon aj celé pokazil (kritika jeho a Štúra zo strany Samuela Štefanoviča, Janka Kráľa a Janka Francisciho bola úplne oprávnená). Napokon, pojem „štúrovci“ je až vynálezom 20. storočia, v 19. storočí maďarské vládnuce kruhy volali slovenských povstalcov a celú túto politickú generáciu „hurbanovci“. Hurban bol totiž pre nich najnebezpečnejší. Keď si uvedomil, že Česi nám nepomôžu, obrátil sa na južných Slovanov, triumfálne vystúpil v chorvátskom sneme a stal sa hviezdou chorvátskej tlače. Boli to práve Chorváti, ktorí boli najbližšími spojencami Slovákov nielen počas revolúcie v rokoch 1848-49, ale v 19. storočí vôbec, čo sa dosiaľ nedocenilo. Hurban býva zvyčajne označovaný za prvého predsedu Slovenskej národnej rady, a toto označenie zvádza k predstave, že Štúr a Hodža boli jeho podriadení. Nie je to celkom tak. Slovenská národná rada bola totiž kolektívnym vedením, Hurbanovo predsedníctvo malo trvať len dovtedy, kým bude slovenské povstanie prebiehať v Nitrianskej stolici, v Trenčianskej stolici sa mal stať predsedom Slovenskej národnej rady Ľudovít Štúr a v Turčianskej a Liptovskej Michal Miloslav Hodža. K tomu však nikdy nedošlo, lebo predpoklad hurbanovcov, že po prekročení moravsko-slovenskej hranice ľud povstane, sa nenaplnil.

Po revolúcii upadol Štúr do depresií a utiahol sa do Modry, kde žil pod policajným dohľadom až do tragickej smrti, Hodža ako „prvý slovenský pacifista“ a muž ducha ušiel pod dojmom z vojnových hrôz už z prvých bojov. Jediný, ktorý vytrval, bol Hurban. Bol síce kňazom, ale bil sa. Bil sa mečom i perom, polemizoval s nepriateľmi slovenčiny, bojoval za samostatnú slovenskú korunnú krajinu a po Štúrovej smrti sa stal nespochybniteľným vodcom slovenského národného hnutia. Každý vie, že kodifikátorom spisovnej slovenčiny bol Štúr. No málokto si uvedomuje, že budúcnosť spisovnej slovenčiny bola po revolúcii vážne ohrozená. Jej obhajcovia sa dostali do zreteľnej menšiny, nepodporovali ich ani ostatné slovanské národy a na stranu stúpencov češtiny postupne prechádzali nielen starí Kollárovi súputníci, ale aj mladší predstavitelia ako Jonáš Záborský či Daniel Gabriel Lichard. Ich hlavným argumentom bolo tvrdenie, že nebyť štúrovskej slovenčiny, nedosiahla by maďarizácia také úspechy. Najvýznamnejšiu úlohu v odpore voči češtine zohral v tom čase práve Jozef Miloslav Hurban. Svojimi vášnivými polemikami a obranou slovenčiny pravdepodobne zachránil náš spisovný jazyk pre ďalšie generácie. Presadeniu štúrovskej slovenčiny napokon výrazne pomohol Hurbanov obrat k zmierlivejšiemu tónu, v rámci ktorého prijal Hattalovu reformu spisovného jazyka.
Najvýznamnejšiu úlohu zohral Hurban v šesťdesiatych rokoch 19. storočia, v prvej fáze násilnej maďarizácie, v zápase proti dôsledkom rakúsko-maďarského vyrovnania. Stal sa naším najzvučnejším hlasom, obávaným publicistom a za legendárnu sériu článkov „Čomu nás učia dejiny“ v Pešťbudínskych vedomostiach, ktorou reagoval na národnostný zákon a začiatok krutej asimilácie sa dostal v roku 1869 do väzenia – ako náš prvý novinár, prvý politický väzeň, prvý disident, ktorý trpel za svoje presvedčenie. Stal sa symbolom boja za slobodu, ktorého význam výrazne prekročil hranice Uhorska. Hurban, ktorý počas tohto politického procesu vyhlásil, že Slováci sú duchovne utláčaní ako otroci západnej Indie, sa stal národným hrdinom. Nemecká tlač o ňom písala ako o mučeníkovi, prikovanom Prometheovi, a videla v ňom slovenského O’Connella (írskeho politika bojujúceho za národné práva). Pod tlakom širokých protestov z celej strednej Európy napokon cisár udelil Hurbanovi milosť a prepustil ho o dvadsaťpäť dní skôr. Jeho triumfálny návrat sa stal národnou udalosťou.

Hurban bol predovšetkým vášnivým bojovníkom, ktorý žil pre veľkú ideu ľudskej slobody. Sklamanie z jeho dlhých zápasov ho na sklonku života priviedlo až k reakčnému konzervativizmu. V tragickej chvíli po zatvorení Matice slovenskej dokonca prepadol takej zúfalej skepse, že on – človek, ktorý vydal prvú knihu v spisovnej slovenčine – vydal roku 1876 obnovený almanach Nitra po česky a v ňom uverejnil pesimistický článok „Není už národa slovenského“… Veľa slovenských vlastencov nemohlo uveriť vlastným očiam, že tento symbol nezlomnosti na sklonku života navrhol rezignovať na spisovnú slovenčinu a vrátiť sa k češtine. A hoci v tom čase už takéto deštrukčné názory nenašli medzi predstaviteľmi slovenského národného hnutia (našťastie) pochopenie, umrel (práve tak ako Štúr, Hodža či Francisci) v presvedčení, že prehrali.

Dnes však vieme, že celoživotné úsilie a obetavosť tohto muža pre ideu národnej slobody je pilierom našej identity. Nič z jeho rozsiahlej publicistickej tvorby nezarezonovalo v mojej mysli tak ako slová, ktoré napísal svojej manželke Aničke Jurkovičovej ešte pred revolúciou: „Ja chcem mať veľké Slovensko, nech by to stálo čokoľvek. Pre túto myšlienku som žil odmalička, pre túto myšlienku som obetoval seba celého.“

Ten dlhčí citát z jeho ešte dlhšieho príspevku na jeho fcb bol potrebný, aby som usvedčil tohoto marxistu z neúprimnosti a protirečivosti. Veď ako môže niekto byť marxistom a súčasne stúpencom slovanstva? Chmelár svojmu voličovi ponúkne – ako väčšina sekulárnych politikov a kariéristov- akékoľvek ľúbivé sny, len aby ich namotal na vlastný voličský lístok.

Nič horšie sa však politikovi nemôže stať, ako keď ho prichytíte pri klamstve a protirečení. Denník Postoj o vzťahu Marxa a Slovanov píše – článok sa dotýka práve revolučných rokov 1848, citujem:

…iesli povstania Slovanov v očiach európskych revolucionárov reakčný nádych. Najďalej v kritických výrokoch zašli otcovia neskorších komunistických režimov Karol Marx a Fridrich Engels. V nemeckých novinách zverejnili v roku 1848 príspevky, v ktorých vyhlásili celé slovanské národy v rakúskej monarchii a v Rusku za nepriateľov, pretože sa postavili proti revolúcii. Treba im vyhlásiť vojnu a zničiť ich.

Marxovi ležal v žalúdku už Slovanský zjazd v Prahe v júni 1848. Slovanov domáhajúcich sa národných práv považoval za prekážku v revolučnom pohybe v európskom priestore, kde dominovala nemčina.

Práve na Slovanskom zjazde zaznel rozhodujúci výrokJozefa Miloslava Hurbana: „Ak nám dajú Maďari, čo sa patrí, nemožno nám ich vykoreňovať, meč proti ním tasiť. Ak dovolia Srbom, čo chcú, rovnako nevytiahnu meč, i keby mali potupu pred celým svetom. Ak nám to Maďari nedajú, potom, pravdaže, zvolíme boj.“

Hurban sa opieral o Žiadosti slovenského národa preložené uhorskej vláde v marci 1848. V nich sa so Slovenskom počítalo ako ešte so súčasťou Uhorska, no s jasným vymedzením a vlastnou správou a snemom.

Bolo tu i viacero spoločenských a sociálnych požiadaviek, napríklad uzákonenie všeobecného volebného práva, slobody tlače a zhromažďovania, vydanie pôdy roľníkom. Práve za tieto požiadavky potom bojovali v nasledujúcich desaťročiach v Uhorsku sociálni demokrati, materská strana neskorších komunistov. To však Marx a Engels asi prehliadli alebo sa im to jednoducho nehodilo do ich scenára európskej revolúcie, preto to ignorovali.

 

S dilemou, kam zaradiť Hodžu, Hurbana a Štúra, zápasili v 20. storočí v Československu spoluvládnuci slovenskí komunisti. Na jednej strane nemohli zamlčiavať, že práve títo aktivisti z polovice 19. storočia prispeli k rozvoju Slovákov, na druhej strane museli zakamuflovať odmietavé Marxove a Engelsove postoje k oslobodeneckým slovanským hnutiam.

O rasizme Karola Marxa Eduard Chmelár mlčí. Rovnako ako komunisti či eštebáci z Prometheusa. Nehodí sa im do ich ľavicového folklóru a mytologizácii dejín.

Sekulárni humanisti nám prinášajú rozprávky a predkladajú utópie – ponúkajú kultúru lží a sebaklamu.

Je v povahe človeka hľadať pravdu. Čím však budeš, ak na túto pravdu rezizgnuješ?

Budeš len zvieraťom zajatým v pudovosti vlastného tela.

Hana Fábry chce zabíjať židov, ktorí uverili v Krista

Na to, aby si rozlíšil kresťanov od židov, potrebuješ teológiu. Lebo bez nej budeš len nechápavo hľadieť na obe komunity bez schopnosti ich rozlíšiť – veď obe veria v toho istého Boha, obe spoločenstvá prijali Starý zákon.

Ten čo  zahadzuje teológiu a nenávidí židov, nenávidí aj kresťanov – lebo kresťania sú židmi uverivšími v božiu podstatu Krista.

Na Facebooku šialený status LGBT aktivistky Hany Fábry z 21.09.2018 sa teší nadšeniu jej priateľov. Čo nám táto dúhová slečinka napísala? Citujem:

“Ak by niekto zakladal organizaciu s cielom znicit RKC, hlasim sa za aktivnu clenku.”

K statusu sa nadšene pridávajú nenávisťou a rozumovou prízemnosťou obmedzení priatelia tejto dámy a pritakávajú:

Erik Rakovský Do takého podniku by som okamžite išiel
Katarina Trestanska Ked sa prida Vasa Heidi, pridavam sa
Dagmar Trepáčová Hani, založíš??? Rada sa pridám
Marek Kučera pridavam sa ako mozog celej organizácie
Yaro Pozsonyi Gyerek Ja by aj šiel ničiť no zvnútra
Hana Fabry Na to uz nemam, ale planovali sme presne totoka veeelmi davno s Katkou Bartovicovou:)))
Martin Polakovič Skor zalozit nabozenstvo a zarabat na ludskej blbosti..
Hana Fabry Martin, nechcem, ale hentych by som s chutou znicila.

Nenávisť Fábry

Tá organizácia, ktorá vraždila veriacich v abrahámovského boha z rôznych náboženských obcí tu už existovala a volala NSDAP. A mala aj svoju políciu – GESTAPO. Pridáte sa, pani Fábryová?

Hana Fábry je niekdajšou politickou partnerkou Eduarda Chmelára. Ano, toho Chmelára, ktorí sa bratríčkuje s eštebákmi zo Spoločnosti Prometheus. Aký je ten svet malý a osud nevyspytateľný! Tak na jednej strane, pred tvárami kamier, naoko sa tvária ako bojovníci proti fašizmu, ktorí ani len nedokážu zadefinovať, no vedia označiť za fašistu kdekoho – každého s iným názorom, ako je práve ich aktuálny. Hoci v sebe pestujú ten istý druh nenávisti, aký dokázali do krajnosti dotiahnuť “humanisti” s hákovým krížom, budujúcim raj na Zemi, kde nebude miesto pre Krista.

V roku 2009 kandidovala za Stranu zelených so sloganom Dúhová šanca v zelenej Európe. Vo svojom životopise sa chváli hromadou aktivít proti diskriminácii…

A Eduard Chmelár sa dodnes nedokázal od tejto dúhovej fašistky dištancovať.

edo1hana1olga

 

Ateista Chmelár o ateistovi Sulíkovi

Alebo ateista ateistovi oči veru vyškriabe 🙂 Pre iného ateistu 😀 😀 😀

Eduard Chmelár, neúspešný politik a narcistický kandidát na prezidenta, hodnotovo spojený s partičkou eštebákov zo Spoločnosti Prometheus, štipľavo okomentoval televízne stretnutie najobľúbenejšieho opozičného politika Sulíka s predsedom vlády našej krajiny, s ateistom Ficom.

LEN BABRÁCTVO OPOZÍCIE UMOŽŇUJE SMERU TVÁRIŤ SA, ŽE JE ĽAVICOU

Očakávaný duel medzi Richardom Sulíkom a Robertom Ficom v plnej miere odhalil, prečo opozícia s takýmto videním sveta nemôže vyhrať voľby. Nie som priaznivcom Roberta Fica, ale dnes svojho súpera argumentačne zničil. Richard Sulík svojou úzkoprsou ideológiou absolútne nechápe problémy Slovenska, nerozumie, čím žije bežný človek v tejto krajine. Jeho bedákanie nad tým, že si nemôže kúpiť cez štátny sviatok teplý rožok, najnovšie pagáč, nabudúce to budú asi gumové medvedíky, zosmiešňuje snahy opozície presvedčiť voliča, že by vedela vládnuť lepšie. Jeho otvorene deklarovaný cieľ – dať väčšiu slobodu tým, ktorí tu tvoria hodnoty – je dokonca urážkou väčšiny poctivo pracujúcich ľudí, pretože vo svete Richarda Sulíka hodnoty tvoria len podnikatelia, nie zamestnanci. On si neuvedomuje, že ten jeho „teplý rožok“ mu neupečie majiteľ supermarketu, ale pekár, že jeho práca a životné potreby majú rovnakú hodnotu ako tí, pre ktorých vymýšľa odvodové kolieska. Pre zodpovedného politika by mali byť pracujúci ľudia záväzkom, pre Richarda Sulíka sú záťažou.

Problémom opozície je, že my tu nemáme nielen štandardnú ľavicu, ale ani štandardnú pravicu. Šialený neoliberalizmus sulíkovcov a miklošovcov vychýlil túto krajinu do extrému a hodnotového chaosu, takže tu sú dlhodobo považované šialené nápady za pravicové, pravicové za liberálne, liberálne za ľavicové a ľavicové za šialené. Slováci majú spomedzi všetkých európskych národov najkratší vek dožívania sa v zdraví, momentálne je to 55 rokov, ale strana, ktorá má v názve Sloboda a SOLIDARITA nechápe, prečo je dôležité zastaviť zvyšovanie veku odchodu do dôchodku. Richard Sulík nechápe dokonca ani to, že príplatky na rekreáciu sa nemôžu poskytovať na dovolenky v zahraničí, lebo majú pomôcť oživiť cestovný ruch doma, na Slovensku, že predsa nebudeme pomáhať zvyšovať príjmy Chorvátom a Talianom. A nechápe ani to, že obedy pre deti zo štátneho nemajú zvýhodňovať bohatých, ale pomôcť chudobným deťom cítiť sa v kolektíve rovnocenne (hádam tomu porozumie z priloženého videa).

Očakával by som, že kritika vlády bude smerovať skôr na to, že namiesto zvyšovania platov našim pracujúcim sem chce doviezť lacnú pracovnú silu zo zahraničia, že snaha o zastropovanie dôchodkov je len nápravou toho, čo spôsobil v minulom volebnom období Smer, a teda plánované referendum o tejto otázke by mal v rámci zavádzania hmotnej zodpovednosti politikov za napáchané škody zaplatiť on sám. Ale trhať ľuďom od úst to posledné, čo majú spôsobuje, že ľudia radšej privrú oči pred rozkrádaním, lebo sa boja, že iná vláda by im nedala ani tú almužnu. So sociálne necitlivým programom sa na Slovensku nikdy nedajú vyhrať voľby. Nikdy.