Logický klam o náhode pravého náboženstva

19437735_477853225884305_1018080307191338557_n

Nie, nie je to náhoda. Rodičia totiž vychovávajú svoje deti na základe toho najlepšieho, čo v živote sami získali. A okrem iných návykov a poznatkov mu sprostredkúvajú svoj svetonázor na svet.

Ak by sme pripustili rozumnosť tejto zosmiešňujúce výčitky, mohli by sme sa rovnako pýtať, či nie je náhoda, že hovoríme rovnakým rodným jazykom ako rodičia? Či nie je náhoda, že považujeme svoj domov za jediný a najlepší domov na svete? A či nie je náhoda, že máme rovnaké priezvisko ako naši rodičia?

Náboženstvo alebo akýkoľvek iný svetonázor je východiskom poznania. Východiskom kresťanstva a aj jeho cieľom je pravda a láska. Ale ak ateisti majú potrebu vyznávať iné priority, môžu.

Napríklad pre sekulárnych humanistov je to najlepšie lož a nenávisť…

Sekulárni humanisti – horší od pedofilov

Je všeobecne známe, že sekulárni humanisti združení okolo Spoločnosti Prometheus a brány Humanisti.sk sú partičkou eštébákov, komunistických pohrobkov, ľavičiarov, marxistov a bojovných ateistov.
Na šírenie protináboženskej propagandy zneužijú akúkoľvek tému. Dokonca nedávno boli ochorní zaprieť aj “humanizmus” len preto, aby urobili búrku v pohári vody a Cirkev vykreslili ako odporkyňu ľudskosti. No zosmiešnili sa… 😀

29.06.2017 médiá priniesli správu, zaiste s bombastickými titulkami, že blízky spolupracovník pápeža Františka – George Pell, austrálsky kardinál, ktorý je v tíme deviatich kardinálov tvoriacich poradný zbor pápeža – bol predvolaný do Melbourn na výpoveď ohľadom obvinenia z pedofílie. Pell zopakoval, že je nevinný a prejavil radosť nad možnosťou očistiť svoje meno od krivých obvinení.

Mienkotvorný ateista blízky portálu Humanisti.sk a Spoločnosti Prometheus Ján Parada zverejnil zavádzajúci článok, ktorý podsúva informáciu, že Pell je vinný a namiesto vyšetrovania niekdajších zločinov pedofílie kňazov v RKC sám priniesol skazu do Vatikánu. O tom, že platí prezumpcia neviny, zrejme nepočul. Parada zneužíva Pellovo predvolanie na súd na spájanie vyšetrovania s konzervatívnymi postojmi katolíkov a Cirkvi k problematike nadpráv homosexuálov alebo celibátu. Parada sa tak dopúšťa argumentačného klamu. Opäť podsúva vtieravú myšlienku, že každý, kto má výhrady k významvému zrovnoprávneniu prirodzeného manželstva a prirodzenej rodiny s rôznymi sociálnymi neprirodzenými konštruktmi, je pedofil. Alebo minimálne je toho označenia hodný. Prekvapuje to ešte niekoho?

Parada o Pellovi 2Parada o Pellovi

Zdroje obrázkov: tu a tu (fórum humanistov)

Pre zaujímavosť som si zagúglil na jeho fóre ateistov výraz – pedofília. Chcel som si overiť, ako je to s jeho sekularizmom v prípadoch týchto zločinov. Vyhodilo mi 11 výsledkov, no žiadny sa netýkal prípadov zneužitia detí v spoločnosti. Len pre porovnania dám odkaz na článok z brány Katolíckej cirkvi:

Přibývá pedofilního násilí na novorozencích a batolatech

Ak sa domnievate, že sa Parada zaujíma aj o iné prípady pedofílie, budete sa mýliť. Osudy miliónov zneužitých detí za rok v krajinách EU sú Paradovi ukradnuté. Parada ako úchyl sa vytešuje z toho, že sa takýchto zločinov dopúšťajú kňazi a môže na tomto utrpení parazitovať. Je to nevídaný a neslýchaný hyenizmus, keď sekulárni humanisti zneužívajú utrpenie detí na ideologické preferencie.

To nemá nič spoločné s ľudskosťou, teda s humanizmom. Jedine s humanizmom nehumánnym. Teda sekulárnym.


Všetky zdroje sú archivované na Drive

https://drive.google.com/drive/folders/0By7Ek6VklZVwOW5HVF9xU000d28

Demagógia pseudohistorika Čelka zo Spoločnosti Prometheus

Bývalý riaditeľ Ústavu vedeckého ateizmu súdruh profesor Čelko sa aj na dôchodku venuje demagógii, tak, ako celý život. V roku 1989, keď po Nežnej revolúcii zanikol zmieňovaný ústav a Čelko sa mohol tešiť, že ho obete jeho fanatizmu neobesili na najbližší kandeláber, tak pán Čelko sa rozhodol založiť spoločnosť – čuduj sa svete – voľnomyšlienkárov. Veru, kto by to povedal na starého komunistu (!!!) Takže tu máme občianske združenie Spoločnosť Prometheus, ktoré pokračuje v boľševickej propagande v klíme prajnej červenému fašizmu.

Ústav vedeckého ateizmu rozpracovával rôzne témy a pripravoval materiál pre ideologických propagandistov komunistickej strany.

Vzhľadom na nízky počet pracovníkov pôsobili v počiatočnom období v Ústave vedeckého ateizmu len dve vedeckovýskumné oddelenia a to: Oddelenie teórie a dejín ateizmu a náboženstva a Oddelenie sociológie náboženstva a cirkevnej politiky. Postupný personálny rozvoj ústavu a následné rozšírenie tém výskumu sa odrazilo aj v reorganizácii oddelení.  V 80. rokoch pracovali v Ústave už 4 oddelenia: Oddelenie teórie ateizmu a náboženstva; Oddelenie histórie ateizmu a náboženstva; Oddelenie sociológie a psychológie ateizmu a náboženstva a Oddelenie teórie cirkevnej politiky a kritiky politického klerikalizmu.
Zdroj: http://archiv.sav.sk/inventare/inventar.php?id=48&sig=uvod

Tu kdesi pramení angažovanosť súdruha profesora Jaroslava Čelka zo Spoločnosti Prometheus. Profesionálny nepriateľ kresťanov a slobody vierovyznania dobre pozná spôsoby, ako ovplyvňovať masy a rozvracať kultúrne povedomie národa v duchu prestavby spoločnosti na marxistický štát.
Jedným okruhom tém je znevažovanie významných osobností nášho štátu a dejín. O pretrhnutie tohoto historického puta usiloval aj iný “sekulárny humanista” – pán Hitler. Nacisti aj fašisti usilovali o zničenie náboženských, národných, kultúrnych, historických, folklórnych a sociálnych tradícií s cieľom prerobiť národ podľa vlastných ideologických zámerov, ktorý bude pohŕdať vlastnými koreňmi. Jednou z mnohých osobností, na ktoré sa sústreďuje tento ateizačný tlak je aj Andrej Hlinka.

Andrej Hlinka bol charizmatickou osobnosťou svojej doby – to je obdobie pred prvou republikou až po cca obdobie nástupu fašizmu do druhej svetovej vojny.
Základné údaje v stručnosti z Wikipédie:

Andrej Hlinka (* 27. september1864, Černová, dnes časť Ružomberka – † 16. august1938, Ružomberok) bolslovenskýrímskokatolíckykňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia. Andrej Hlinka bol jedným zosignatárovMartinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Bol tiež spoluautorom Memoranda slovenského národa na Parížskej mierovej konferencii z 20. septembra1919.

Preto sa nečudujme, že Čelko venoval tejto osobnosti celý portál – link je tu:
https://sites.google.com/view/andrej-hlinka/domov
Brána má len pár strán a každá se venuje Andrejovi Hlinkovi v rôznych súvislostiach. Sú tam tieto témy:

V päte stránke je stručné zdôvodenie Spoločnosti Prometheus, ktorým popisuje zámer vydavateľa a ciele. Citujem:

Jaroslav Čelko

Vydala: Spoločnosť Prometheus — združenie svetských humanistov

Texty neprešli jazykovou korektúrou a redakčnou úpravou. Vydané pre vnútornú potrebu ako príspevok k celospoločenskej diskusii o tejto kontroverznej osobnosti našich dejín a k podpore aktivít, ktoré sú zamerané proti obnovovaniu fašizmu vôbec a osobitne neoľudáctva na Slovensku !

To, že ide o demagógiu historicky nevzdelaného človeka svedčia mnohé fakty a neautorizované tvrdenia. Napr., citujem:

Vráťme sa však do sféry celkového pôsobenia ľudákov na čele s Andrejom Hlinkom. Tu musíme konštatovať, že jeho meno sa využívalo ako zástava pri demontáži pluralitného, republikánskeho, demokratického zriadenia a pri nastoľovaní moci ľudákov v jeseni 1938. Potom poslúžilo pri kreovaní klérofašistického štátu, ktorého pohlavári ochotne a trvale kolaborovali s nemeckými nacistami až do ich úplnej vojenskej porážky mocnosťami protifašistickej koalície.

Aká bola klérofašistická „farská republika” a čo všetko hlboko neľudské sa v nej dialo, je všeobecne známe. Pre oživenie pamäti všetkých, čo to doteraz nechceli vedieť a v záujme demaskovania tých, čo to vedome zamlčujú i tých čo glorifikujú klerofašistický režim na Slovensku je na mieste uviesť zlobnú hrozbu Andreja Hlinku. Vyriekol ju v lete 1936 na zhromaždení v Liptovskej Teplej: ” Ja som slovenský Hitler. Ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku”. Pre svoj vysoký vek a skon v lete 1938 ju nestačil uskutočniť. Realizovali ju ľudáci na čele s jeho nástupcom, „prezidentom a vodcom” Dr. Jozefom Tisom. Tak sa meno Andreja Hlinku úzko zviazalo s antidemokratickým, hlboko reakčným konaním tvorcov najtemnejšej kapitoly našich moderných dejín. Majme toto na pamäti všade a vždy keď sa budeme stretať so snahami vykresľovať Andreja Hlinku ako velikána nášho národa. Odmietajme preto všetky snahy zamerané na obnovovanie kultu z čias klérofašistického režimu, lebo je v hlbokom rozpore s úsiliami demokratických síl našej spoločnosti.

Profesor Jaroslav Čelko obviňuje Andreja Hlinku z udalostí, ktoré sa stali po jeho smrti. Andrej Hlinka, ako som uviedol vyššie, v citáte z Wikipédie, zomrel 16.08.1938. Druhá svetová vojna začala o rok a 14 dní po jeho smrti. A politická strana niekdajšieho Hlinku sa dostala k moci až po jeho smrti. Vo vetách “...Majme toto na pamäti všade a vždy keď sa budeme stretať so snahami vykresľovať Andreja Hlinku ako velikána nášho národa. Odmietajme preto všetky snahy zamerané na obnovovanie kultu z čias klérofašistického režimu, lebo je v hlbokom rozpore s úsiliami demokratických síl našej spoločnosti….” vyzýva k pohŕdaniu touto osbnosťou a zdôvodňuje to jeho podielom na tragických udalostiach prvej Slovenskej republiky.
Ján Čarnogurský sa onoho času stavil, že daruje fľašu dobrého vína tomu, kto nájde v uznávanej odbornej historickewj tlači slovo klerofašizmus. Čím chcel zdôrazniť, že tento výraz nemá profesionálne historické zdôvodnenie a jeho výskyt v texte indikuje zaujatosť autora. Ján Čarnogurský stávku ale prehral – vlastnou vinou, lebo nezdôraznil, že to slovo musí byť uvedené vo vete ako plnovýznamové. A v jednej odbornej knihe je uvedené – v zátvorke ako akási poznámka. Ján Čarnogurský však vydal svedectvo o tom, že klerofašizmus nemá nič spoločné s prvou Slovenskou republikou. A pán Čelko týmto výrazom šermuje jedna radosť. Vypovedá to o jeho krčmovej profesionalite.
V závere textu a na konci poslednej kapitoly svojho neveľkého tematického portálu zavesil čiernobiele fotografie obetí z Osvienčimu. Čím sa dopúšťa argumentačného klamu, lebo v spojitosti s Andrejom Hlinkom majú v čitateľovi vytvoriť podprahový názor, že za tieto udalosti je zodpovedný Andrej Hlinka.
To, že Hlinka Nazval Hitlera kultúrnou beštiou, Ćelko mlčí. Bodaj by nemlčal – je to majster propagandy. Čelkovi totiž nejde o historickú pravdu, ale o účelovú lož.

Zodpovednosť za toto manipulovatívne demagogické internetové dielko prevzala Spoločnosť Prometheus. Občianske združenie, ktoré samo seba definuje ako hovorcu ľudí bez vyznania, čím majú na mysli ateistov. K vysokej penetrácii eštébákmi sa táto spoločnosť nechváli. Ani tým, akú minulosť má zakladateľ toho združenia. Nuž preto túto zvesť šírim ja – ako sa vraví, “dobrý” chýr sa nesie sám 😀

Je to nechutné a odporné. Kým nacisti vraždili Židov z etnických a ideologických dôvodov, združenie Spoločnosť Prometheus zneužíva tisíce zavraždených pochádzajúcich zo Slovenska na šírenie marxistickej propagandy a antikatolicizmu. Je to odporné zneužitie tragédie židovského národa bandou eštébákov. Je odporné sledovať, ako neoboľševik Blaha zo Smeru-SD berie nad ich propagandistickými podujatiami záštitu a bratríčkuje sa so sekulárnym humanistom Chmelárom. To ste už načisto rozum potratili??? Bratríčkovať sa s eštébákmi???

Kiež by posledná veta z tej brány bola povestným posledným klincom do rakvy pána Čelka:

Odmietajme preto všetky snahy zamerané na obnovovanie kultu z čias klérofašistického režimu, lebo je v hlbokom rozpore s úsiliami demokratických síl našej spoločnosti.

Demokratických síl? Čelko sa opovažuje brať do úst demokraciu, on, poskok eštébákov, človek, ktorí vyhadzoval vysokoškolákov zo škôl len preto, že boli veriaci. Človek, ktorý šíril boľševickú propagandu a slúžil teroristom, vrahom a udavačom!

Vážení eštébáci zo Spoločnosti Prometheus! Vyzývam vás, aby ste konečne ozrejmili vašu účasť na budovani komunistickej spoločnosti a vyrozprávali svoje príbehy. Dĺžite to ateistom, ktorých klamete a zavádzate, dĺžite to obetiam komunistického ateistického režimu. Dĺžite to rodinám obetí. Dĺžite do dnešnej mládeži, aby nechtiac nebudovala totalitu obludných rozmerov, na ktorej  budovaní ste sa onoho času aktívne podieľali!

 

Čo bol Ústav vedeckého ateizmu SAV?

(prevzaté z portálu SAV)

Začiatky rozvoja vednej disciplíny vedecký ateizmus a jej inštitucionálneho zastrešenia na Slovensku spadajú do začiatku 60. rokov, kedy bolo v zmlysle uznesenia ÚV KSČ „O niektorých naliehavých otázkach rozvíjania vedeckoateistickej výchovy“ z r. 1959 zriadené vo Filozofickom ústave SAV Oddelenie vedeckého ateizmu (1.IX.1960). Možnosť na trvalejší rozvoj tu však nedostalo. Vedenie Filozofického ústavu argumentovalo tým, že Oddelenie je v ústave cudzím telesom odčerpávajúci pracovný priestor tradičným filozofickým disciplínam, že Filozofickému ústavu neprislúcha orientovať sa na problematiku vedeckého ateizmu v spojení s výskumom otázok cirkevnej politiky a napokon začala sa spochybňovať potreba osobitného vedecko-ateistického výskumu vôbec. V dôsledku toho sa Oddelenie začalo od r. 1963 pozvoľna rozpadávať a v r. 1967 úplne zaniklo.

Po potlačení obrodného procesu v r. 1968/69 a v súvislosti s normalizáciou v 70. rokoch dostal vedecký ateizmus zelenú. Na základe uznesenia Predsedníctva ÚV KSS z decembra 1970 rozhodlo Predsedníctvo SAV 21.XII.1970 o zriadení Kabinetu vedeckého ateizmu, ktorý 15.III.1971 premenovalo na Ústav vedeckého ateizmu SAV. Fakticky zriadený bol až 1.IV.1971 preradením 6 pracovníkov bývalého Oddelenia vedeckého ateizmu pri Filozofickom ústave SAV na toto pracovisko. Ústav vedeckého ateizmu bol začlenený do Kolégia filozofie a sociológie SAV.

V prvom období vo výskumnej práci doznievala predchádzajúca orientácia jednotlivých vedeckých pracovníkov. Neskôr sa pristúpilo k spracovávaniu obsiahlejších štúdií, resp. monografií zameraných na skúmanie miesta a funkcie náboženstva v novšej histórii Slovenska. Náplňou činnosti ústavu bolo aj spracovanie protiklerikálnych a ateistických tradícií na Slovensku, či štúdiom existencie a prekonávania náboženstva v socialistickej spoločnosti s osobitným zreteľom na Slovensko. Ústav pripravoval preklad a domestifikáciu sovietskeho vedecko-ateistického slovníka a vysokoškolskej učebnice vedeckého ateizmu. V 80. rokoch sa Ústav vedeckého ateizmu podieľal na riešení štátneho programu základného výskumu čiastkovými úlohami dotýkajúcimi sa najmä výskumu sociologických aspektov sekularizácie na Slovensku a kritiky náboženskej ideológie a sociálno-politických doktrín cirkvi. Skúmal aj vybrané filozofické, psychologické a sociálno-politické otázky rozvoja ateistického vedomia v podmienkach rozvinutého socializmu na Slovensku.

Vzhľadom na nízky počet pracovníkov pôsobili v počiatočnom období v Ústave vedeckého ateizmu len dve vedeckovýskumné oddelenia a to: Oddelenie teórie a dejín ateizmu a náboženstva a Oddelenie sociológie náboženstva a cirkevnej politiky. Postupný personálny rozvoj ústavu a následné rozšírenie tém výskumu sa odrazilo aj v reorganizácii oddelení. V 80. rokoch pracovali v Ústave už 4 oddelenia: Oddelenie teórie ateizmu a náboženstva; Oddelenie histórie ateizmu a náboženstva; Oddelenie sociológie a psychológie ateizmu a náboženstva a Oddelenie teórie cirkevnej politiky a kritiky politického klerikalizmu.

Ústav vedeckého ateizmu sa v 2. polovici 80. rokov aktívne pripojil k všeobecne rozšírenému trendu vydávania vedeckých odborových encyklopédií. Na základe rozhodnutia Predsedníctva SAV z r. 1986 pripravil projekt a zabezpečoval realizáciu Encyklopédie vedeckého ateizmu Slovenska. Koordináciu prác na encyklopédii vykonávala Redakcia Encyklopédie, ktorá sa stala organizačnou súčasťou Ústavu vedeckého ateizmu. Encyklopédia určená širokej verejnosti a ako pomôcka v pedagogickom procese na školách napokon v dôsledku celospoločenských zmien v r. 1989 a násleného zániku ústavu nevyšla.

Výsledky svojej vedeckovýskumnej činnosti sprístupňoval ústav okrem vydávania rôznych monografií a zborníkov aj publikovaním odborných štúdií pracovníkov v ústavnom časopise Ateizmus, ktorý vychádzal raz za dva mesiace od konca r. 1972.

Pri plnení výskumných úloh spolupracoval ústav s viacerými inštitúciami, najmä s fakultami vysokých škôl. Úzke vzťahy udržiaval s Ministerstvom kultúry SSR prostredníctvom Sekretariátu pre veci cirkevné, s Ústavom marxizmu-leninizmu ÚV KSS či so Socialistickou akadémiou. Styky prebiehali formou výmeny informácií, účasťou na spoločných vedeckých podujatiach a pod… Zahraničná spolupráca bola založená na dohodách o dvojstrannej spolupráci najmä s Ústavmi pre výskum ateizmu, filozofie a etnológie Akadémií vied socialistických krajín.

Ústav vedeckého ateizmu si vychovával vlastných vedeckých pracovníkov od r. 1976, kedy mu bol priznaný charakter školiaceho pracoviska pre vedný odbor Filozofické vedy, dialektický a historický materializmus, úsek: Vedecký ateizmus.

Dôležitou súčasťou činnosti ústavu bolo jeho angažovanie sa v propagandistickej práci. Pracovníci pripravovali desiatky prednášok, školení, recenzií, vyjadrení a posudkov o publikáciách. Výsledky ich práce slúžili ako podklady pre stranícke, pedagogické, kultúrno-osvetové a spoločenské orgány a organizácie.

Pre svoje zameranie bol ústav pod neustálym tlakom straníckych orgánov. Pri riešení výskumných úloh sa v ústave uplatňoval princíp komunistickej straníckosti a marxistickej ideológie. Od Ústavu vedeckého ateizmu sa žiadali výstupy bezprostredne súvisiace s politickými cieľmi komunistickej strany. Výskum však hľadal určité možnosti úniku spod takého tlaku, napr. v živej praxi sociologickým prieskumom prejavov religiozity na Slovensku. Zmena spoločenskej situácie v r. 1989 priniesla potrebu nových prístupov k skúmaniu náboženstva a ústav v r. 1990 zanikol.

Písomný materiál Ústavu vedeckého ateizmu pochádzajúci z rokov 1971–1990 bol do Ústredného archívu SAV odovzdaný po zrušení pracoviska v r. 1990. Je usporiadaný tematicky. Fond obsahuje 13 kusov podacích protokolov a písomnosti uložené do 13 vecných skupín a v rámci nich do menších celkov – podskupín. Inventárnu jednotku tvorí prevažne jednotlivý rok príslušnej vecnej skupiny okrem niekoľkých nižšie uvedených výnimiek.

I. Vedecké kolégium pre vedy o spoločnosti (po reorganizácii v r. 1981 Vedecké kolégium pre filozofiu, pedagogiku, psychológiu a vedy o štáte a práve) obsahuje zápisnice a materiály zo zasadaní vedeckého kolégia.

II. Vedenie ústavu. Súčasťou skupiny sú materiály osvetľujúce organizácie a štruktúru pracoviska, najmä zo zasadaní Ústavnej rady, vedenia, oddelení a z porád riaditeľov spoločenskovedných pracovísk SAV. Ďalej sú tu materiály z činnosti atestačnej komisie, návrhy vedenia na udelenie cien a vyznamenaní, menovania vedúcich pracovníkov a správy o kontrolnej činnosti v ústave.

III. Vedeckovýskumná činnosť je rozdelená na 3 podskupiny. Prvá obsahuje plány činnosti celého ústavu i jednotlivých oddelení, akčné plány, vstupné projekty úloh štátneho plánu základného výskumu a ich oponentúry. Súčasťou druhej časti sú analýzy činnosti pracoviska, správy o činnosti oddelení, anotácie dosiahnutých výsledkov, informácie o rozvoji vednej disciplíny – vedecký ateizmus na Slovensku a materiály o realizácii úloh štátneho plánu základného výskumu.

IV. Vedecké podujatia zachytávajú materiály z organizovania konferencií a sympózií. Sú tu programy, zoznamy účastníkov, záznamy z porád prípravných výborov, záverečné správy a hodnotenia priebehu akcií, prípadné referáty.

V. Spolupráca s domácimi inštitúciami je prezentovaná dvojstrannými dohodami o spolupráci najmä s pracoviskami vysokých škôl a inými kultúrnymi organizáciami.

VI. Zahraničné styky. Tvoria ich plány a správy o zahraničných stykoch ústavu, dohody o spolupráci, záznamy o pobytoch zahraničných hostí.

VII. Personálne materiály. Vecná skupina je rozdelená na dve podskupiny. Prvá zahŕňa všeobecnú personálnu agendu, najmä plány a rozbory kádrového, personálneho a sociálneho rozvoja, plány práce a správy o priebehu komplexného pracovnopolitického hodnotenia. Druhú časť tvorí jedna inventárna jednotka – abecedne usporiadané osobné spisy zamestnancov ústavu.

VIII. Prvá časť vecnej skupiny Vedecká výchova pozostáva z plánov a výkazov o výchove vedeckých pracovníkov a ich štruktúre, prehľadov ašpirantov a ich školiteľov a informácií o zriadení a zložení Komisie pre obhajoby kandidátskych dizertačných prác v odbore vedecký ateizmus. V druhej časti sú pod jedným inventárnym číslom abecne zoradené osobné spisy vychovávaných.

IX. Hospodárske materiály. V skupine dominujú návrhy rozpočtu a výkazy o jeho čerpaní za jednotlivé časové úseky, rozpisy nákladov na výskumné úlohy, dokumentácia o kontrolách hospodárenia, inventarizácie a informácie o priestorovom vybavení pracoviska.

X. Edičná činnosť. Zlomkovitý materiál sa skladá z prehľadov publikačnej činnosti a návrhov na vydanie zborníkov a publikácií pracovníkov ústavu.

XI. Spoločenské organizácie. Skupinu tvoria správy o rozvoji pracovnej iniciatívy a socialistického súťaženia, o školeniach požiarnej ochrany a bezpečnosti pri práci. Súčasťou je aj dokumentácia o záväzkovej činnosti pracovníkov, kolektívne zmluvy a tézy referátov z filozoficko-metodologických seminárov.

XII. Redakcia časopisu Ateizmus. Obsahom sú informácie, správy a hodnotenia časopisu, zápisnice z rokovaní redakčnej rady a menovania jej členov, v neposlednom rade sú tu uložené rukopisy príspevkov.

XIII. Redakcia Encyklopédie vedeckého ateizmu Slovenska. Skupina je rozčlenená na 6 podskupín a každá tvorí jednu inventárnu jednotku. Ide o dokumentáciu osvetľujúcu prípravu a realizáciu prác na Encyklopédii. Prvá podskupina obsahuje organizačné materiály, plány a hodnotenia prác na encyklopédii, pracovné hodnotenia pracovníkov Redakcie. Ďalšie časti tvoria abecedne usporiadaní autori hesiel, samotné heslá a oponenti hesiel. Posledné dve podskupiny zahŕňajú autorské odmeny za heslá a dohody o vykonaní práce s oponentami a recenzentmi hesiel.

Fond Ústav vedeckého ateizmu SAV obsahuje 199 inventárnych jednotiek a je uložený v 65 archívnych krabiciach

Zdroj:  Ústredný archív SAV, Dúbravská cesta 9, Bratislava

Prečo sekulárny humanizmus je nehumánny?

Dôvod, prečo je správne odmietať sekulárny humanizmus je ten, že za týmto slovom sa skrýva nenávisť voči nábožensky veriacim spoluobčanom. Ateisti, ako sa onoho času definovali sekulárni humanisti, napáchali počas svojej histórie neslýchané škody na majetku a na ľudských životoch. Ateizmus ako báza filozofií bez boha tak motivoval k budovaniu raja založenom na pudovom ukojení a hormonálnom prežívaní šťastia. A výsledkom bolo peklo na zemi.

Ateista tvrdí:
Kresťania majú na svedomí viac ľudských obetí, ak prihliadneme na počet všetkých obyvateľov planéty v čase páchania zločinov. Teda kresťania sú zločinnejší.
Aká je pravda?
Počet obyvateľov okolo roku 1450 dosahoval asi 500 milionov rástol veľmi pomaly. Na 2,5 miliardy vzrástla ľudská populácia až niekedy v roku 1950.
Počet obetí križiackych vojen a inkvizície a pod. sa odhaduje na 200 tisíc za 500 rokov. Štatisticky by to bolo 400 zavraždených za jeden rok a v percentách to je 0,00008 (nula celá osem stotisícin) percenta vtedajšej celosvetovej populácie. Za rok.
Teraz sa pozrime na zločiny ateizmu. Počet obetí ateizmu, vyjmúc cca miliardu obetí interrupcií za 50 rokov, dosahuje cca 100 miliónov. Za polstoročie. To je priemerne 2 milióny povraždených za jeden rok. Z celkového počtu obyvateľov na Zemi z roku 1950 (2,5 miliardy) to percentuálne predstavuje 0,08 %. Každý rok.
Zhrňme si to:
kresťania zavraždili ročne 0,0008 % z celkovej ľudskej populácie.
ateisti zavraždili ročne 0,08 % ľudskej civilizácie.
Počet obetí kresťanstva je teda len jedným percentom z počtu obetí ateistických ideológií.
Ateistické ideológie dokázali vyvraždiť percentuálne porovnateľný počet obetí ako kresťania už na štvrtý deň popoludní.

Zločinnosť ateizmu a kresťanstva je teda porovnateľná – ateistické ideológie sú až 100 krát zločinnejšie ako kresťanstvo.

Gigantická zločinnosť však viac udrie do očí, ak si porovnáme konkrétne spoločenské systémy a dejinné udalosti. Tak napríklad Veľká francúzka revolúcia a následné  tragické udalosti si vyžiadali počet obetí, ktorý sa blíži k hrôzostrašným 5% obyvateľov krajiny. Na toto obdobie sú ateisti hlásiaci sa k sekulárnemu humanizmu obzvlášť hrdí. Na hodinách dejepisu sa vyučuje, že to bolo obdobie tzv. “osvietenstva”.
No asi na vrchole pyramídy bude experimment súdruha Pol Pota. Ten so svojimi Červenými Kmérmi dokázal vyvraždiť až jednu tretinu obyvateľov svojej krajiny ( niektoré zdroje hovoria o  50% ! )
Po uvedomení si týchto súvislostí pochopíme tú urputnú snahu ateistov odhodiť slovo ateizmus a obliecť sa do čohosi ľudskejšieho. A tak si začali nárokovať slovo humanizmus. Týmto prevlekom si sami sebe udeľujú amnestiu za zločiny ateizmu, ktoré ich ateistické ideológie v dejinách napáchali.
Ateisticky ponímané slovo však pošliapava základné ľudské práva. Pozrime si, čo o slobode náboženského vyznania hovorí Deklarácia základných ľudských práv:
Všeobecná deklarácia ľudských práv
Článok 18
Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahrňuje v sebe aj voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo společne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov.
Tzv. sekulárny humanizmus však tvrdí, že náboženské vyznanie a praktizovanie viery je prekážkou humanizmu. Ten, kto je nábožensky veriaci, nemôže byť humanistom. Tento detail je významným posunom, ku ktorému prispeli ateisti. Tvrdia, že veriaci ľudia, napr. kresťania, nemôžu byť humanisti. Ateisti, rozumej dnes sekulárni humanisti, presviedčajú, že im ako (sekulárnym) humanistom ide o blaho človeka a uspokojovanie jeho potrieb. Lenže potrebou človeka je aj vytváranie si filozofických pohľadov na svet, prijímanie celých konceptov alebo zmena takýchto svetonázorov. Teda aj náboženská viera je súčasťou konformity človeka, je ľudským právom a súčasťou uspokojovania ľudských potrieb. Náboženská viera je súčasťou humanizmu. Tí, ktorí toto právo spochybňujú či sa snažia ho právne človeku odňať alebo ho za náboženské presvedčenie priamo postihovať, sú predsa ateisti a nie humanisti.
Dám príklady:
Niekdajší prokurátor a ateista Dobroslav Trnka v snahe zmariť právo rodičov na rozhodnutie o náboženskom smerovaní svojich detí sa dokonca obrátil aj na Ústavný súd a nepochodil. Znovu citujem: Ústavný súd tiež podľa Horvátha nevyhovel námietke prokuratúry, že nie je v súlade s ústavou, ak rodičia určujú náboženské vyznanie svojho dieťaťa…
https://sites.google.com/site/tvojoponent/protibozenstvo/kategoria-protibozenstvo/ach-jaaj-ti-ateisti/sloboda-vierovyznania

Zakladateľ Spoločnosti Prometheus, ktorá sa pyšne prehlasuje za zástupcu ľudí bez náboženského vyznania, profesor Čelko, pôsobil ako riaditeľ Ústavu vedeckého ateizmu, ktorého cieľom bolo aj plnenie propagandistických úloh Komunistickej strany. Cieľoém tohoto ústavu bol boj s náboženským presvedčením občanov. Profesor Čelko dokonca zašiel tak ďaleko, že na jeho osobnú angažovanosť boli zo škôl vyhadzovaní ľudia pre náboženské vyznania. Ku kauze vylúčenia študentov Veselého a Oravca, o vylúčenie ktorých sa zasadzoval práve docent Čelko, za v článku UPN dočítame:

Študenti D. Veselý a M. Oravec sa voči rozhodnutiu fakultnej rady o ich vylúčení zo štúdia odvolali. Fakultná rada sa ich odvolaním zaoberala 20. februára 1952 a v zmysle organizačného štatútu fakulty ich odvolanie odstúpila SLOVÚC-u.41 Udalosti však už nabrali veľmi rýchly spád. D. Veselý spomína: „Ešte sme bývali na internáte, keď 23. febru- ára 1952 nás dvoch, mňa a môjho spolubý- vajúceho42 prišli zatknúť ľudia z bezpečnosti. Boli v civile. Niekoľko dní predtým sa stalo, že sme dostali obálku, v ktorej bolo číslo časopisu Dikobraz. Na prvej strane bol bež- ný obrázok, ale vo vnútri bolo celé číslo plné protištátnych vtipov. Dobre si pamätám, že na celej strane bol napríklad vyobrazený Stalinov pohreb. A to sa písal rok 1952 a Stalin predsa umrel až o rok neskôr (…) Obálka nám bola doručená poštou. Pozerali sme sa so spolubývajúcim, čo to má znamenať? Aký podraz to má byť. Tak sme to hodili do pece. Keď príslušníci bezpečnosti 23. februára po nás prišli, robili nám v izbe prehliadku a pýtali sa nás kde to máme.”43 D. Veselý a M. Oravec boli odsúdení Štátnym súdom v Bratislave 13. júna 1952. V rozsudku čítame: „.. .spoločne pôsobili na spoluštudujúcich tak, aby nepodporovali úsilie pracujúcich o vybudovanie socializmu a najmä odhovárali ich od vstupu a činnosti v SČSP, predstierajúc náboženský konfesionalizmus (…) obvinený Veselý sa vyjadril o Leninovi a Stalinovi, že ich obrazy špinia stenu a nazval Stalina satanom (…) obvinený Oravec rozširoval ilegálne tlačivo obsahom namierené proti ľudovodemokratickému zriadeniu”.44 Súd odsúdil D. Veselého na tri roky…
Medzi tzv. Humanistami roka nájdeme aj iného profesora, ateistu a sekulárneho humanistu Ericha Mistríka. Začiatkom roka navrhoval – v rozpore s Deklaráciou základných ľudských práv – zákaz vyučovania náboženstva. Informovala o tom aj Spoločnosť Promethues s nadšením komentárom: “Bravo profesor! Profesor Mistrík zatína do živého…” Pritom na stránkach eštébáckeho združenia Spoločnosť Prometheus nájdeme aj článok Oxfordská deklarácia slobody a myslenia, Táto deklarácia vznikla na Svetovom humanistickom kongrese (kongres ateistov – poznámka TvojOponent), ktorý sa konal 8.—10. augusta 2014 v Oxforde. Dovolím si z neho zacitovať kľúčové vety, ktoré sú v priamom rozpore s konaním slovenských ateistov zo Spoločnosti Prometheus:
Všetci ľudia majú rovnaké právo na slobodu myslenia a vierovyznania. Právo človeka zakotvené v článku 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a podrobnejšie rozpracované v ďalších dokumentoch má byť uceleným, nedeliteľným právom, ktoré chráni slobodu a dôstojnosť každého človeka prostredníctvom ochrany práva na vlastný svetonázor, či už náboženský alebo nenáboženský. Ako sa uvádza v článku 7 Deklarácie: „Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú zákonnú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie.”
Nikto by nemal byť nasilu nútený vybrať si, alebo odmietnuť vierovyznanie. Sloboda myslenia zahŕňa právo vytvoriť si, udržiavať, skúmať a prejavovať vierovyznanie a tiež vyjadrovať názory a postoje, či už náboženské alebo nenáboženské, bez strachu z nátlaku. Jej súčasťou je i právo zmeniť názor alebo odmietnuť doteraz praktizované či predpísané vierovyznanie. Násilné vnucovanie štátnej ideológie alebo náboženských doktrín je tyrania. Zákony, ktoré predpisujú alebo zakazujú vierovyznanie sú v rozpore s ľudskou dôstojnosťou a musia byť zrušené.
Spoločnosť Prometheus šíri myšlienky slobody náboženského vyznania a neprotestuje, ak toto právo je súčasťou ľudskej dôstojnosti. To isté združenie nadšene tlieska ateistickému svätcovi Mistríkovi za vznesenie požiadavky na zákaz náboženského vyučovania, čo je v rozpore s Oxfordskou deklaráciou, z ktorej som vyššie citoval. Sekulárni humanisti sa hlásia k humanizmu a šíreniu myšlienok rozvíjajúcich tézy o ľudskej dôstojnosti a súčasne tvrdia, že súčasťou humanizmu nie je náboženské presvedčenie.  Tvrdia, že humanizmus vlastne nie je humanizmus, ale ateizmus, protirečivo majú na svojom webe vycapenú Oxfordskú deklaráciu zaručujúcu slobodu náboženského vyznania a súčasne títo pseudohumanisti sa prednostne venujú boju proti slobode náboženského vyznania. Bojujú proti slobode náboženského vyznania a tento zápas nazývajú humanizmom bez prívlastku. KBS prezieravo vzniesla pripomienku k správe o stratégii národnej výchovy detí, kde sa hovorí o POVINNEJ VÝCHOVE K HUMANIZMU a žiadala tento konfliktný a nejasný pojem nahradiť zrozumiteľnejším – výchovou k ľudskosti. Médiá a blogeri kultúry smrti, medzi ktorými nájdeme aj nositeľov pseudoceny Humanista roka a Veľvyslanec humanizmu (Napríklad Pravda, Mistrík, Spoločnosť Prometheus) obvinili Cirkev z nenávisti k ľudskosti. A odrazu otočili, vraj humanizmus je len ľudskosť a nie ateizmus (!). A na pomoc si pozvali komunistickú historičku Závackú alebo Miroslava Tížika, ktorý je mimochodom rovnako držiteľom ceny eštébákov zo Spoločnosti Prometheus Humanista roka. Tieto akože nestranné osoby mali potvrdiť, ako veľmi sa biskupi mýlia. No nemýlia sa! Biksupi vizionársky vzniesli poripomienku, po ktorej sa ateisti odrazu hromadne vzdávajú humanizmu. Dokonca aj mienotvorný ateista Ján Parada, ktorý mal vždy veľký problém uznať, že humanizmus nie je ateizmus, naraz otočil a tvrdí:
Keď biskupi protestujú proti ľudskosti v školách, tak to o nich veľa hovorí!!!
A len o niekoľko hodín na to napíše na bráne Humanisti.sk článok KBS číta e-zine Humanisti.skv ktorom poprie to, čo napísal predtým. Je to ukážkový príklad protirečenia a neschopnosti vyjadrovať sa presne a vecne. Dokazuje to, že sekulárny humanizmus poprie aj vlastné definície, ak tým môže akože poškodiť kresťanom a Cirkvi.
To ovčie rúno, ktoré na seba natiahli títo vlci, je im malé. Sekulárny humanizmus je len vlkom v tom malom ovčom rúne. Ateisti sa v ňom tvária ako ovečky. No ich maskovaný humanizmus je nehumánny. Je utopený v krvi, synonymom lží, pretvárky a neľdskosti.
Nakoniec čo iné možno očakávať od eštébáckych svíň a ich poskokov?

Za článok môžete zahlasovať na Vybrali.sme.sk