Na zamyslenie – Paradovo sekulárne ad absurdum

Mienkotvorný ateista Ján Parada sa rád pozastavuje nad tým, že cirkvi sú financované na základe zákona starého (koľko?) 40 rokov. No neprekáža mu odstraňovanie krížov na základe zákona z roku 1905.

Prečítajte si článok o kauze kríža na soche Jána Pavla II.:

https://euractiv.sk/clanky/vysehradska-skupina/francuzske-rozhodnutie-o-soche-papeza-sposobilo-medzinarodny-rozruch/

 

Reklamy

Chmelárov reformačný nezamýšľaný fašizmus

Je to len pár desiatok hodín, čo nás vševedko Chmelár presviedčal, ako Lutherovo búšenie kladivom po akejsi drevenej bráne akéhosi kostola začalo celoeurópsku revolúciu. Jeho podliezavý štýl protestantizmu má však aj trpkejšie ovocie. Protestantská cirkev vo Vydranoch bez záujmu našich antikatolíckych extrémistov vystavila v kostole sochu pána Hortyho. Extrémista Weisenbacher sa vyjadril aj pre boľševický denník Pravda, ktorého redakcia sa môže pochváliť titulom Veľvyslanec humanizmu od združenia eštébákov – Spoločnosť Prometheus.

Článok na Pravde má názov Bustu fašistu Horthyho odhalili v kostole

Kostol patrí Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku a táto vyslovila odmietavé stanovisko k jeho uctievaniu. Vyhlásenie tu.

Pokiaľ sa však neuspokojíte s obmedzeným názorom Weisenbachera, prečítajte si aj základné údaje z Wikipédii. Dočítate sa, že Horty sa snažil vymaniť spod vplyvu Hitlera, že odsúdil okupáciu Maďarska Sovietskym zväzom a že v procese s vojnovými zločincami v Norimberku nevystupoval ako obvinený, ale ako svedok. Pričom aj jeho zásluhou boli odsúdení iní vojnoví pohlavári.

Svet nie je taký čiernobiely, ako sa nám snažia nahovoriť dúhoví marxisti.

Vo Vydranoch nakoniec našla domov miniatúra Horthyho. Veľkolepú sochu – ako ju označuje Komárňanská buňka Jobiku – nakoniec do Hodosu, čo je maďarské pomenovanie Vydrian, neprišla. Vraj aj kvôli údajnému protestu protestantského biskupa.

Ako uvádza brána Parameter.sk, busta Horthyho stále čaká na milosť, aby mohla byť vystavená na obdiv vo farskej záhrade. Zatiaľ si ju môžete slobodne opľuť v jednej z miestnosti protestantskej fary. Tam vám ju zaiste ukáže – akože inak – žena, farárka. No povedzte, nie je lepšie mať za farárov len mužov?

22852175_827767240735201_4459001782578807041_n

Citujem (tak trochu “po maďarsky”): Predseda našej strany s malou sochou Horthyho, ktorú predniesol prezident spoločnosti Miklós Horthy Ferenc Zetényi-Csukás, Julianne Kis-Csáji Pastor.

Príspevok našich maďarských národniarov oplakávajúcich Trianon ako sopľavé !dzecko” dudlík bol darom k 500ému výročiu reformácie. No to ale neočakávali, že 80 nevďačných občanov a to dokonca s maďarskými červeno-bielo-zelenými krvinkami bude opovrhovať tak významným darom. A veru padnú aj tvrdé slová na adresu emancipovanej farárky. Ale uznajte, veď aj protestantské farárky sú len ženy a tvrdé majú rady. Spoločnosť, ktorá farnosť obdarovala, rozmnožuje busty Horthyo a zasieva nimi celé veľkomaďarský priestor. Dúfajúc, že sa zase prepudia maďarské pudy. Možno – ktovie – aj Ježiš bude opäť Maďarom a nie Židom.

A ešte dovetok. Sochu darovala Spoločnosť Miklosa Horthyho. Presnejšie jeho priateľov – minihortíkov. Ale to je – uznajte – jedno. Uvidíme, či Lorenz a Kalmus nájdu gule, aby hľadali dobre ukrytého Miklosa v Hodosi. Pardon . Vo Vydranoch. Keď doteraz nenašli gigantickú sochu masového vraha Atilu v Čilistove. Nuž koho chlieb ješ, toho piesne spievaj.

Odporný hyenizmus. Chmelár zneužil pohreb na politickú propagandu

Dnes sa konal v Ostrom Grúni pohreb zosnulej Anny Novákovej, ktorá prežila masaker z čias Druhej svetovej vojny.

Masaker v Kľakovskej doline (iné názvy: masaker v Ostrom Grúni a Kľaku, Krvavá nedeľa) sa odohral 21. januára1945. Nemeckénacistickéozbrojené zložky v spolupráci so slovenskýmikolaborantmi pri ňom zavraždili celkovo 148 obyvateľov obcí Ostrý Grúň a Kľak a obe obce následné vypálili. Tieto udalosti sú hoci nie do množstva obetí, ale spôsobom vykonania považované za najbrutálnejší vojnový zločin spáchaný na území Slovenska.[1]

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Masaker_v_K%C4%BEakovskej_doline

Na žiadosť zosnulej pohreb bol v rímsko-katolíckom ríte. Nebol by to Chmelár, posluhovač eštébákov z občianskeho združenia Prometheus, aby sa nezviditeľnil proti vôli príbuzných. Je to Chmelár, ktorý opantaný vlastnou pýchou loví svoje portréty s významnými osobnosťami a pestuje si auru vlastnej dokonalosti – akože inak – pri dôkladnom filtrovaní (rozumej cenzúre) názorov jeho spupnéme egu nelahodiacich.

Chmelár pozabudol, že pohreb je súkromnou rodinnou záležitosťou. Je to pár hodín vyhradených úcte zosnulých, príbuzných, pri rešpektovaní rodinného žiaľu. Fanatik a narcis Chmelár zacítil príležitosť a chytil sa slova…

Dnes sa mi dostalo obrovskej cti, keď ma požiadali, aby som na cintoríne v Ostrom Grúni predniesol jediný smútočný prejav nad rakvou poslednej svedkyne Krvavej nedele z 21. januára 1945 Anny Novákovej, ktorá zomrela pred týždňom vo veku 83 rokov. Tento prejav bol však poznačený nielen veľkou bolesťou, ale aj rozhorčením nad kázňou katolíckeho farára Františka Moška, ktorý zneužil pohreb na relativizáciu zločinov fašizmu. Už keď začal svoju reč v kostole známou výhovorkou všetkých neoľudákov „nie som historik, ale…“, vedel som, ktorá bije. No keď namiesto spomienky na zosnulú začal rozprávať, že ktovie, ako to bolo, že chyby sa robili na oboch stranách a že on sa rozprával s dvoma historikmi, ktorí mu rozprávali niečo iné, vo viacerých prítomných doslova vzkypela krv a niektorí dokonca opúšťali preplnený chrám. Nemohol som mlčať. Nemohol som takto nechať špiniť pamiatku 148 nevinných zavraždených mužov, žien a detí. Preto keď ma na cintoríne požiadali o slovo, môj hlas (ktorý mám aj bez toho, ako viete, dosť silný) burácal nad celou Kľakovskou dolinou tak, že bolo počuť ozvenu. Hovoril som síce ako obyčajne z hlavy, ale v tom pohnutí som si zapamätal takmer každé slovo. Nech sa páči:

„Pred dvoma rokmi, pri príležitosti 70. výročia Krvavej nedele, som začal svoj príhovor pri pamätníku v Ostrom Grúni osobitným oslovením a hlbokým úklonom smerom k pani Aničke Novákovej. Dnes som sa jej poklonil naposledy ako najväčšiemu symbolu tragédie, ktorá poznačila nielen Ostrý Grúň a Kľak, ale celé Slovensko. Často som sa pýtal sám seba, čo je to za silu, ktorá prinúti človeka vrátiť sa na miesto toho najstrašnejšieho masakru, aký len môže prežiť desaťročné dieťa, ktorému pred očami vyvraždia celú rodinu a ktorého sestrička zomrie v jej náručí pod hromadou mŕtvol. Čo je to za silu, ktorá vás neodradí od toho, aby ste sa do tejto dediny vrátili a postavili si dom vedľa miesta, na ktorom bolo hromadné popravisko a masový hrob. Bola to sila života. Chuť žiť vyhnala smrť z tejto nádhernej doliny a premenila ju opäť na miesto pre ľudí. Pani Anna Nováková doslova obetovala svoj život pre to, aby bola chodiacim pomníkom jedného z najstrašnejších vojnových zločinov na území Slovenska, aby rok čo rok rozprávala o tom, čo prežila a aby sme na to nikdy nezabudli. Keď som ju videl naposledy, spýtal som sa jej, aké to bolo, keď po dlhých desaťročiach spoznala jedného z vrahov svojich rodičov a súrodencov, no súd mu nevedel nič dokázať a on sa jej smial cynicky do očí. Povedala mi vetu, ktorá ma šokovala: „Ja tomu človeku nič zlé neželám. Už dávno som mu odpustila.“ Hovorí sa, že odpúšťať môže len boh, ale pre nikoho nie je odpustenie také ťažké ako pre človeka, ktorý prežil Krvavú nedeľu a stratil pri nej všetkých blízkych. Pani Anička nás celým svojím životom a prístupom k nemu učila, čo je najdôležitejšie: láskavosť, odpustenie a dobrota. Ona jediná mohla týmto vrahom odpustiť. Nie niekto z nás. Nie niekto z nás!

My všetci, čo stojíme na tomto kopci, my všetci, čo si ju pamätáme a pamätáme si, čo rozprávala, si ju uctíme najviac tým, že nezabudneme, že ponesieme ďalej jej pochodeň, že budeme odovzdávať svedectvá o tom, čo napáchal fašizmus a čoho je schopná nenávisť medzi ľuďmi. Lebo fašizmus sem nevpochodoval v uniformách s hákovými krížmi. Fašizmus sem vpochodoval v maske našej ľahostajnosti, ktorá si nevšimla, ako sa správame sused k susedovi, ako nevraživosť prerástla v nenávisť, ako naša neschopnosť tolerovať jeden druhého zapálila požiar, ktorý sa už nedal uhasiť. Buďme preto ostražití. Nemôže nám byť predsa jedno, kto na akej strane v tom čase stál. Musíme byť predsa schopní rozoznať v takejto vyhrotenej situácii dobro od zla. Kto ak nie kňaz to má vedieť rozpoznať? Je to vari kresťanské špekulovať na takomto pietnom mieste nad údajnými chybami obetí? Urobili vari nejaké chyby tie malé neviniatka? Vraždili vari partizáni niekedy malé deti? To naozaj nevieme, kde stálo v tomto osudovom konflikte dobro a zlo? Čo to boli za ľudia, ktorí dokázali strieľať na také neviniatka? Veď aj oni mali rodiny, matky, deti, to pri tom nič necítili? A čo tí ľudia z okolitých dedín, ktorí obyvateľov Kľakovskej doliny zradili a priviedli sem špeciálnu jednotku nacistickej armády – necítili vari žiadnu hanbu za to, že vydali svojich blížnych do rúk nepriateľov?

Keď Abraham Lincoln vyhral občiansku vojnu Sever proti Juhu, zjednotil Spojené štáty a vytvoril americký národ tým, že včlenil porazených do spoločnosti a s výnimkou vojnových zločincov ich nekriminalizoval. Ale nikdy, nikdy by nedopustil, aby niekto relativizoval americké hodnoty, aby niekto čo i len pripustil možnosť pokračovania otrokárstva. Juh tú vojnu prehral, a tým sa táto téma stala minulosťou. Aj naše Povstanie bolo skôr občianskou vojnou ako celonárodným odporom. Ale v ohni Povstania sme ukuli všetky hodnoty, na ktorých stojí naša sloboda a nezávislosť. Je čas si odpustiť, ale nie je čas zabudnúť. Toto všetko bolo zbytočné, ak budeme relativizovať zločiny fašizmu a ak budeme hanebne meniť obete na spolupáchateľov. Tu, nad hrobom tejto dobrej a statočnej ženy prisahám, že je nás stále dosť, ktorí sa vedia postaviť vzmáhajúcemu sa fašizmu na odpor, že je nás stále dosť, ktorí si ctia hodnoty, za ktoré vykrvácali naši predkovia. Pani Anička, Vy ste urobili, čo ste mohli. Odpočívajte v pokoji. Teraz je rad na nás. Česť vašej svetlej pamiatke.“

Trochu som sa obával, ako tento spontánny príhovor príjmu miestni obyvatelia, Nálady boli medzi nimi všelijaké a nezabudol som, kto v tejto dedine vyhral župné voľby. O to viac ma potešilo, keď mi po prejave mnohí ďakovali, že som hovoril aj za nich a že farárove poznámky boli nemiestne. Ešte to teda s nami nie je také zlé. Ešte sme sa nevzdali…

Na samoľúby prejav Chmelára reagoval vnuk zosnulej. Citujem rozhovor s Chmelárom:

Milos Novak: Môžem sa opýtať kto vás požiadal o váš smútočný prejav?????
Eduard Chmelár: Starostka a vicestarosta obce.
Marek Novák: Viete čo??? Neviete vôbec aleze vôbec nic
Milos Novak: Eduard Chmelár pokial viem ani starostka ani vicestarosta nie sú rodinný príslušníci mojej starkej. Nechápem potom prečo niekto cudzí má organizovať niečo take ako organizovali. Naša rodina vás tam nepotrebovala a ani nevolala. Volali sme si katolickeho kňaza Františka Mošku a to bolo aj vôľou našej starkej. Tak to prosím rešpektujte a vaše vyjadrenia na adresu kňaza si odpustite v médiách. Váš názor si nechajte pre niekoho iného. Naša rodina naň nieje zvedavá.

Chmelár teda nebol pozvaný na súkromnú rodinnú rozlúčku, aby si tam honil svoje ego. On zneužil pohreb na pestovanie vlastnej osobnosti, nadchýňania sa vlastným burácajúcim hlasom, samoľúbosťou, pýchou…

Chmelár zabúda, že fašizmus vznikol ako reakcia na komunizmus (marxizmus) šíriaci sa z Ruska (vtedy ZSSR) a Chmelár ako marxista si bojom proti fašizmu honí svoje boľševické ideály. Vtedy aj dnes ide o reakciu na zvrátenosti prameniace z marxizmu.  Boľševické svine zacítili príležitosť dostať sa k moci a zmocniť sa diktatúry aj cez naočko boj s fašizmom.

Za článok môžete zahlasovať aj na Vybrali.sme .sk

Aktualizácia:

Brána Sme odstránila článok o porušení volebného moratória Eduardom Chmelárom z rubriky Vybrali.sme

Chmelár zhneužil pohrab na politickú propagandu

Drogová epidémia alebo ateizmus vedie len k bolesti a smrti

Pápež František bez záujmu médií si dovolil kopnúť do ateistov. Pripomeňme si, že jemnejšie vyjadrenia iného pápeža, intelektuála Benedikta XVI., viedli nejedného ateistu – zaiste poštvaného mediálnou propagandou kultúry smrti – k nevyberavým vyjadreniam. Len pre vytvorenie obrazu spomeniem Dawkinsa, ktorý sa rozčertil počas návštevy pontifika v Edinburgu. Písal som o tom tu.   Počas pamätného stretnutia na počesť vylodenia v Normandii pápež František sa zastal aj nemeckých vojakov a použil ich za príklad ľudí pomýlených ateistickou ideológiou. A pokračoval  slovami, ktoré som si vypožičal do nadpisu tohoto článku – že ateizmus vedie len k smrti a bolesti.

Bratrancom nacizmu je liberná demokrácia. Demokracia s prívlastkom sa totiž viaže na ideológiu a ideologizovaná demokracia už nie je demokraciou v rýdzej podobe – lebo preferuje jeden názor pred iným. Tie iné potláča. Liberalizmus, sekularizmus, ateistický humanizmus sú len nálepky na bacily rozleptávajúce štruktúry slobodnej spoločnosti. Tvária sa ako dobro, no prinášajú zlo.

V USA počet obetí drog dosiahol závratných 64 tisíc ľudí. Za jediný rok. To sa nepodarilo ani Islamnskému štátu, ani paranoji z Putina, ani AIDS.  Náš známy prisluhovač totalite liberalizmu, ktorý považuje život zabehnutej prašivej suky za cennejší ako je život počatého dieťaťa, podsúva názor, že drogy by nemali byť krimanilizované. o dôsledkoch používania drog ani povestné ň s mäkčeňom. 30.10.2017 Rádio Slovensko v relácii K veci po Rádiožurnále prinieslo šokujúce informácie o praktikách predpisovania opiátov americkými lekármi, ktorí z pacientov urobili de facto narkomanov. A rovnakú tému rozoberá aj brána Sme v článku Najväčší vrah v histórii USA: s opiátmi došla Američanom trpezlivosť. Citujem:

Len vlani zabili viac Američanov ako vojna vo Vietname, dopravné nehody a vírus HIV, celkovo až 64-tisíc ľudí. Odhaduje sa, že denne na predávkovanie liekmi proti bolesti zahynie 170 obyvateľov USA. Experti aj preto opiáty nazývajú najväčším vrahom v americkej histórii.

Rovnako však tvrdia, že kríza sa dá riešiť. Súhlasí s nimi aj prezident Donald Trump, ktorý preto vo štvrtok v celej krajine vyhlásil stav pohotovosti.

„Nemôžeme dovoliť, aby to pokračovalo,“ zdôvodnil svoje rozhodnutie Trump, ktorý o téme hovorí prakticky už od svojho zvolenia. „Je čas, aby sme oslobodili naše komunity od tejto závislosti.“

A Martin Poliačik? Nič… Len udivene sa spýta, čo s tým má spoločné liberalizmus. Martin Poliačik je rád, že dosiahol svoj kariérny vrchol, ktorý mu umožňuje žiť na vysokej nohe za dane nás všetkých. Prečo by riskoval stratu teplého miestečka a plného hrantu? Komunisti vyhnili na podobných princípoch, na akých vyhnívajú teraz liberáli. Stali sa pliagou voľnomyšlienkárstva, ikonou neslobody, manipulácie.

Ateizmus vedie len k smrti a utrpeniu.

Reformácia. Dekan verzus ateista

Ján Parada na Diskusnom fóre prekvapivo spomenul prehliadaný detail dotýkajúci sa reformácie. Búchanie kladivom na bránu zámockého chrámu vo Wittenbergu, ako to popisuje ateista Chmelár, sa v skutočnosti – pravdepodobne neudialo. Táto školská interpretácia reformácie sa zdá byť hoaxom – byť nepodstatným. 95 téz doktora Luthera mohlo byť s veľkou pravdepodobnosťou prilepených na bránu voskom, nakoľko táto služila ako vývesná nástenka. A pravdepodobné je, že ani to nie je pravda. Ateista Chmelár píše o reformácii ako o revolúcii. Je historik, no marxisticky orientovaný… a aj jeho ateizmus je tak dosť skôr panteistický.

Doporučujem vám k prečítaniu dva články. Jeden je na bráne Postoj.sk, kde ho pribil Imrich Gazda a má názov Luther nebol revolucionár.

https://svetkrestanstva.postoj.sk/27888/luther-nebol-revolucionar

… o opaku vás bude presviedčať na svojom fcb pán docent-ateista Chmelár:

Aj Nestlé odstraňuje kríže

Zásadový kresťanský politik Vladimír Palko zverejnil upútavku na článok, ktorý píše o odstraňovaní krížov z obalových materiálov spoločnosti Nestlé. A dodáva, že nás čakajú zaujímavé časy. Je to dôkaz, že sekulárny humanizmus je hnutím nenávisti a klamstva. A nie “…filozoficko-etické stanovisko, ktorým sa ústredné miesto prisudzuje človeku, jeho blahu, potrebám a záujmom…”. Je to skrývaná nenávisť voči kresťanom porovnateľná s nenávisťou fašistov voči židom.

https://www.lifesitenews.com/news/nestle-and-other-companies-delete-christian-crosses-from-packaging